Bezpochyby som na sebe vždy hľadala len chyby.
Omyly, straty, skazu… a tu zrazu, objavil si sa ako z jasného neba.
A nebyť Teba, nepoznala by som ozajstnú lásku.
Veď takmer každý vôkol mňa mal nasadenú masku.
Masku s úsmevom, lebo tak sa to patrí,
masku ustarostenú, lebo tak sa to má,
masku starostlivú, lebo tak to treba,
ale mne falošných ľudí netreba…
Tiež som ju nasadenú mala,
už keď som bola malá, učili ma čo sa patrí,
vôbec však nie to, kam ja v skutočnosti patrím, kým som.
Dievča, žena, osobnosť?
Takmer som stratila svoju totožnosť.
Čo je správne? Ako sa to má? Robím to správne?
Pochopila som. Neskôr, ale nie neskoro.
Aký poklad v sebe ukrývam.
Aká hlboká dokáže moja láska byť, že moje srdce neprestáva biť,
že Milujem, že Žijem, že Chcem Žiť!
Nedostala by som sa do bodu,
aby som pochopila spôsobu, akým ma On naučil chápať,
akú silu v sebe ukrývam.
Keby som neustále na sebe hľadala chyby,
dnes by som to, bezpochyby, nebola JA.
