Žime pre prítomnosť

Snažiť sa ovplyvniť našu budúcnosť, nezmení našu minulosť. Dnešok je ten, ktorý je tu a teraz. Začína prebudením, uvedomením si reality, otvorením očí, vstaním z postele. Prvá myšlienka smerovaná pozitívnym smerom naše podvedomie nastaví na dobrú náladu. Podporné jogínske cvičenia, ako Pozdrav slnku, naše vnútro upokoja a pripravia na začínajúci deň.

Zažiť sklamanie, nie je žiadna slasť. V akomkoľvek vzťahu. Väčšinou je to určitý vzťah hneď na začiatku – kamarátstvo, priateľstvo, partnerstvo… Kedy striedmo vypúšťané slová na začiatku, končia siahodlhými hodinovými rozhovormi. O všetkom. Začína sa budovať dôvera. Ktorá je ako rastlinka – rastie veľmi pomaly a dlho. V momente, keď sa rastlinka zlomí, dôvera sa nenapraviteľne naruší. Deje sa to vôkol nás neustále. Navzájom si podrážame kolená. Chceme poznať tajomstvá tých druhých, počúvať ich náreky, smútky, trápenia, či zážitky, len aby sme mali vo vrecku zbraň, ktorú následne vo vhodnom okamihu použijeme… aby sme boli zaujímaví… pred ostatnými… vystatovať sa informáciami o tých druhých… Radi riešime iných… Nesnažím sa ukazovať prstom na iných. Nech hodí prvý kameňom, ktorý je bez hriechu. Nik nie sme. Sme slabosi, v dušiach, ktoré máme nedostatočne naplnené pokojom. Inak si neviem vysvetliť skutky, ktoré si navzájom robíme. Teraz. Tu. Neustále.

Tvárime sa, že milujeme, pritom podvádzame. Tvárime sa, že súhlasíme, pritom v duchu názory druhého odsudzujeme. Tvárime sa, že chápeme, pritom nevieme pochopiť správanie toho druhého. Tvárime sa, že vieme, pritom hodiny trávime na internete surfovaním po Google a knihy, ktoré trávia svoj ctený čas v našich poličkách zapadajú prachom. Tvárime sa, že súcitime, pritom človeka odsúdime za prvým rohom. Tvárime sa nevinne a zhovievavo, bez úsmevu a hnevlivo. Nestačí make up, ktorý používame? Namaľujme si úsmev, dokreslime si v líčkach jamky po radosti, vrásky šťastia, tie vejáriky okolo očí, ktoré sa silou-mocou snažíme plastikou odstrániť. Zničiť prežité, zmazať odžité roky. Čo zakrývame? Pred čím neustále unikáme a čo chceme dohnať?

Zachovajme si chladnú hlavu. Uchovajme si pravú tvár pre tých, ktorým na tom záleží. Áno, ešte takí sú. Nepokrytci, úprimní, odvážni, verní, šťastní, usmiati a veselí ľudia s otvorenými očami a mysľou, otvoreným srdcom, úprimnou dušou. Je nás však málo, preto si jeden druhého chráňme. Nesúďme, nekritizujme, neočakávajme. Žime. Prítomnosťou, okamihmi dneška. Užívajme si rána, keď slnko prebudí naše zmysly a pohladí nám tvár. Či dážď, ktorý prebudí nás klopkaním do okna. Dni, keď máme všetko vo vlastných rukách. Všetko máme vo vlastných hlavách, pretože pri rozhodovaní máme vždy len dve možnosti: rozhodnem sa pozitívne s úsmevom na perách, alebo sa rozhodnem negatívne s hnevom v srdci. Dokonca je každá situácia riešiteľná, pozitívne či negatívne.

Usmievajme sa jeden na druhého. Vyskúšajte to. Napríklad namiesto hromženia za volantom na šoféra, ktorý Vám práve nečakane vošiel do jazdného pruhu, sa na neho usmejte a zamávajte mu. Či chodec, ktorý do Vás takmer vrazil, keď okolo Vás prechádzal, venujte mu namiesto škaredého pohľadu, úsmev. Minimálne tým ľudí zmätiete, možno ich aj primäte k opetovaniu úsmevu.

Zároveň nechajme tých, ktorí nám ublížili, žiť život, ktorý si vybrali. Každá negatívna situácia zanechá v nás zmenu, pocit krivdy, možno hnev, nepochopenie. Je ale dôvod, prečo sa práve toto udialo práve nám. Nič sa nedeje bezdôvodne. Možno až omnoho neskôr pochopíme tie pravé dôvody, ak po nich budeme pátrať. Zobuďme sa každé ráno so slovami: “Dnes som nový človek”. A ešte jedna krásna veta od autora tohto výroku: “Daj tie kvety ľuďom, kým ich môžu voňať.”