Zygmunt Miłoszewski – Zapletení
Zygmunt Miłoszewski – Zapletení
Sadla si rezignovane na dlážku a skryla si tvár do dlaní. Rudzki sa na ňu pozeral s láskou i smútkom, zdalo sa, že je zničený. Napriek tomu mlčal. Všetci mlčali. Bolo dokonale ticho a nehybne. Szacki mal na chvíľu zvláštny pocit, akoby sa nezúčastňoval reálnej udalosti, ale pozeral sa na trojrozmernú fotografiu. Pozoroval Rudzkého, ktorý zase civel naňho so zovretými ústami a čakal. Terapeut musel niečo povedať, hoci nie veľmi chcel. Musel, lebo nemal iné východisko. Obidvaja muži, ktorí zo seba nespúšťali zrak o tom dokonale vedeli.”
Poľský spisovateľ Zygmunt Miłoszewski, narodený vo Varšave, stvoriteľ knižnej postavy prokurátora Teodora Szackeho. Photo by Agencja Gazeta.
Konštelačná teória, ktorú si mladý prokurátor Teodor Szacki zvolil, je netradičnou formou vyriešenia vraždy. Aj keď nie úplne jednoznačnej. Bol by človek schopný vraziť si ražeň sám do oka? Môžeme teda diskutovať o samovražde? Zrejme nie. Zrejme sa to stalo inak. Jedna miestnosť, jeden víkend, jeden terapeut Cezary Rudzki zodpovedný za liečbu a správny postup pri konštelácii a jeho štyria pacienti. Spolu päť ľudí s cieľom dosiahnuť jeden cieľ – vyzdravieť. S nešťastným koncom – jedným mŕtvym. Avšak štyrmi podozrivými. Prinajlepšom. Pretože zapojiť do tejto bizarnej situácie aj možného páchateľa zvonku, ako napríklad zlodeja či narkomana, by nastolilo v prípade ešte väčší neporiadok. A to je teda úctyhodný brajgeľ! To oko… teda tá zvláštne vyzerajúca hmota vytečená na líci pacienta Henryka Telaka nevyzerá veľmi lákavo. A tie dokonalé výpovede ostatných, smutné tváre, nik nič nevidel, nik nič nepočul, nik nič neurobil. Vrahom je, ale, jeden z nich! Alebo nie? Toľko bilancia. “Vždy odo mňa chcú, aby som preklial páchateľov všetkých zločinov. Ale ja viem, že jedinou cestou, ako sa dá s prítomnosťou zla vyrovnať, je priznať si, že aj oni sú napriek všetkému ľuďmi. Aj pre nich by sme mali nájsť miesto v našom srdci. Pre naše vlastné dobro. Vôbec ich to nezbavuje zodpovednosti za spáchané činy. Ale ak niekoho vylúčime, zbavujeme ho práva niekam patriť, staviame sa do pozície Boha, rozhodujeme o tom, kto má žiť a kto nie. A to je niečo neslýchané.”
Nevšímavosť zabíja krivdy, pomsta ich zväčšuje.
Benjamin Franklin
Konštelácia je taktiež netradičnou formou spáchania zločinu, pretože jej prioritnou funkciou je človeka uzdraviť. Zotaviť jeho psychický stav, zahojiť žiaľ, odpustiť minulosti, s pozitívnym očakávaním nazerať do budúcnosti, odhaliť príčinu zlyhaní a po odpykaní vymysleného, bezdôvodného trestu, dostať sa k jednému miestu – odpusteniu si. Pacienti nedisponujú tendenciou počas liečby zabíjať. Pretože to veľmi silne zasiahne tzv. systém, ktorý okolo seba vnímajú. Smrť je akoby chyba v programe, ktorú nemožno akceptovať a rýchlo vstrebať. Otázkou teda ostáva: prečo aj napriek všetkým okolnostiam ostal Henryk Telak mŕtvy? Zabitý. Chladne. Čo sa za týmto zločinom ukrýva? Zrejme má omnoho väčšiu hĺbku, ako sa na prvý pohľad zdá. Pretože čím viac sa prokurátor Teodor Szacki do prípadu vyriešenia vraždy interesuje, tým viac zisťuje závažnosť celej situácie a okolností. Minulosť nás dobehne. Každého. Aj keď si dotyčný namýšľa, že jeho nie. Dobehne. A tí eštebáci, ktorí prokurátorovi ponúkajú veľké peniaze výmenou za mlčanie, to má byť žart? Existuje riziko, ktoré odhalením pravdy riskuje? Má predsa dcéru, manželku… Nesmie riskovať ich životy. Ale pravda… Nemusí ju odhaliť? Nesmie riskovať nikoho životy. Nie je na svete sám! Musí ku svojmu životu pristupovať zodpovedne! Ale tiež ku práci musí pristupovať zodpovedne! Preto je nutné nájsť najlepšie schodné riešenie. “Unavil ho ten prípad, práca aj milenka, ktorá ho v skutočnosti vôbec nezaujímala. Niečo mu znovu chýbalo, ale čo? Spravodlivosť, pomyslel si a zľakol sa tejto myšlienky. Zaznela tak, ako keby ju niekto vedľa neho povedal nahlas. Rozhliadol sa, ale żoliborskí dôchodcovia stáli poslušne v rade a v nemom sústredení pozorovali chladiace boxy a poličky so zákuskami. Spravodlivosť, čiže čo? Dúfal, že mu hlas odpovie. Ale teraz slová nepočul, zjavil sa mu obraz. Pomyslel na vôňu čerstvého chleba a lebku, ktorá sa na pitevnom stole otvára s odporným mľasknutím. Vždy si myslel, že zákon je tu na to, aby každého, kto ho poruší, štát prísne potrestal, aby iní videli, čím sa končí zločin. Teraz sfalšoval prípad Henryka Telaka v prospech ľudí, ktorí boli do prípadu ZAPLETENÍ.”
The cover image is by Martinka Javorková
