Terry Hayes – Ja, Pútnik

by Martinka Kušnieriková · Published September 25, 2015 · Updated May 10, 2017

Terry Hayes – Ja, Pútnik

Bezvýrazne na mňa hľadela – bože, bol to dokonalý triumf sebaovládania. Jej mlčanie mi však prezradilo, že som podkopal jej svet, roztrhol plátno jej dôkladne naplánovaného zločinu odhora až dolu.

Zvrtla sa a odišla. Myslel som, že Cameron do hodiny zburcuje právnikov a zaplatí si regiment špičkových poradcov. Lenže to im nepomôže; vedel som, čo urobili, vedel som všetko počnúc dňom, keď sa zrútili Dvojičky, až po dôvod, prečo mal Dodge na rukách škrabance.

Nevenoval som však pozornosť jej slovám o tom, že vôbec nechápem, čo sa deje. Považoval som to len za chvastanie, za lacné krčmové reči, ale podcenil som ju. Mal som pozorne počúvať a premýšľať nad každým jej slovkom.

Nevybral si to z vlastnej vôle, po celý čas to bral ako bremeno, aj keď sa stal najlepším tajným agentom v americkej histórii, navždy ostane iba Pútnik, ktorý musel okúsiť samé dno svojich síl, okúsiť silné pazúry smrti, aby pochopil, že jeho práca je vlastne dar a nebyť jeho, nikdy by sa nebola zastavila dodávka smrtiaceho vírusu. Povedzme, že sa volá Scott Murdoch. “Strednú školu absolvoval v osemdesiatom siedmom, prijali ho na Harvard, kde študoval medicínu a získal doktorát z psychológie. Čakala ho skvelá kariéra, no potom akoby sa vyparil. V asociácii absolventov nemali jeho adresu, nijaké záznamy o tom, kde pracoval, nič. Od chvíle, keď odišiel zo školy, o ňom nevedeli takmer nič. jednoducho zmizol.”

Stokrát som si lámal hlavu nad tým, ako to vziať späť, no ešte som nechápal, že ospravedlnenie nie je prejavom slabosti, ale sily, a s letom odišla aj príležitosť.

Adoptovaný syn zosnulých Billa a Grace Murdochovcov, by sa dnes mal váľať po uši v peniazoch, namiesto toho bol povolaný samotným prezidentom USA, aby splnil najdôležitejšiu a zároveň najtajnejšiu misiu v dejinách vôbec – odhalil človeka, ktorého nie je možné vystopovať žiadnym z dostupných inteligentných zariadení, ktoré používajú CIA či iné tajné organizácie.

Autor Terry Hayes je bývalý novinár a scenárista. Narodil sa v anglickom Sussexe, v detstve sa presťahoval do Austrálie. Počas života bol investigatívnym novinárom, neskôr producentom a scenáristom. Na jeho prvotinu Ja, Pútnik už spoločnosť MGM zakúpila filmové práva. Photo by Kristin.

Na východnej strane zemegule zatiaľ tento človek, pomenovaný iba Saracén, konštruoval biologickú zbraň, ktorou sa chcel pomstiť. Tento inteligentný, vyštudovaný a kvalifikovaný človek, s bezhraničnou trpezlivosťou a neutíchajúcou chuťou dokončiť masívnu popravu nepozná zľutovanie a nič ho nedokáže zastaviť, okrem jedinej veci, o ktorej existencii – a na to by dal vlastný krk – nik ani len netuší.

Príbeh Pútnika je situovaný do veľmi vyspelej a modernej vojnovej doby, kedy už zbrane a munícia nie sú tými najobávanejšími hrozbami na Zemi. A pád Dvojičiek 11. septembra 2001 v New Yorku, ktoré boli atakované náletmi boingov unesených údajnými teroristami, bol vykonaný sťa amatérmi. Dnes na úmrtie množstva ľudí stačí napadnúť najzákladnejšie potraviny, liečivá či vakcíny, chemické prípravky a doplnky, a to veľmi jednoducho. Stačí vynaložiť úsilie a obísť kontroly, či len zamaskovať umelé zásahy do spomínaných napríklad liečív pred kontrolami, a hotová katastrofa je na svete. Môžeme diskutovať o státisícoch mŕtvych.

Pútnik sa stal ikonou preživších Američanov, aj keď o jeho hrdinskom čine bolo oboznámených len zhruba deväť ľudí. Podstúpil strasti plnú cestu, naháňal sa za človekom, ktorý je ako duch, ktorý svojim plánom predčil všetkých a nie je možné ho dohnať, ani nijako predbehnúť. Urobil snáď iba jednu chybu – strachoval sa, a preto telefonoval, dvakrát, so svojou sestrou. Ako sa Američania radi chvália, odpočúvajú akúkoľvek komunikáciu po celom svete, a preto tieto rozhovory ich Echelon zachytil. Saracén, taký chladný a pomstychtivý neváhal svoju zbraň vyskúšať na živých pokusných troch ľuďoch. Telefonáty sa udiali práve počas pokusov, a preto mali vyšetrovatelia obrovské šťastie v nešťastí.

“Nasledujúcich dvanásť dní ich spaľovala čoraz silnejšia horúčka a v noci sa čoraz väčšmi potili. Ostalo na žene, aby sa o nich v dusnej cele dajako postarala. Vymieňala im deky, nosila im jedlo, utierala ich horúce telá a prala špinavé oblečenie. Ustavične prichádzala do kontaktu s ich potom, dychom a so slinami, a hoci si to neuvedomovala, plávala v neviditeľnom oceáne plnom infikovaných molekúl, v prostredí nasiaknutom dobiela rozžeraveným patogénom. Poobede symptómy, ktoré sa u oboch mužov ustavične zhoršovali, dramaticky vyvrcholili: horúčka vyletela do závratných výšin, pľuzgiere, ktoré im vyskakovali na končatinách, sa rozliezli po celom tele a naplnili sa hnisom, v noci muži blúznili, žily a vlásočnice im začínali praskať, koža černieť od krvných výronov, mäso sa oddeľovať od kostí, telo čudne páchnuť a bolesť bola taká neznesiteľná, že celé dva dni kričali, až napokon zomreli od vyčerpania aj pôsobením ostatných faktorov.”

Ako už u amerických autorov býva zvykom, akosi sa všetko záhadne krúti ich smerom. Tento prípad nebol výnimkou. Totižto sa počas výbuchov a pádu Dvojičiek uskutočnila v jednom hoteli na Manhattane tzv. dokonalá vražda. Telo nájdenej ženy nemalo tvár, chýbali mu zuby aj odtlačky prstov boli zlikvidované. Teda nebola možná identifikácia obete, nieto ešte vraha, ktorý po sebe vykonal dokonalý poriadok pomocou dezinfekčných čistiacich prostriedkov. V inom čase, na opačnej strane zemegule v Turecku, bola vykonaná vražda amerického občana – kvalifikovaná ako nešťastná náhoda pádom z útesu pod vplyvom drog. Avšak náš tajný agent, pod rúškom agenta FBI, vycestuje daný incident vyšetriť, aby získal čas a zámienku pred tureckou vládou, na overenie identity hovorov získaných prostredníctvom Echelonu medzi Saracénom a neznámou ženou volajúcou z telefónnej búdky niekde v Turecku.

Treba uznať, že náš tajný agent Scott je veľmi šikovný, dokáže zároveň vyšetrovať vraždu, klasifikovanú ako nešťastnú náhodu, zároveň hľadať danú telefónnu búdku a postupne pliesť pascu na samotného Saracéna. Nebyť autora, ktorý mu šikovne napomáhal náhodami, akože vražda na Manhattane súvisí s pádom z útesu v Turecku, ktovie ako by dopadol tento americký hrdina. Nedá sa mu uprieť odvaha a nekonečná trpezlivosť aj v tak hroznej blížiacej sa hrozbe, veď si chudák aj vytrpel svoje.

Autor čitateľa nešetrí, hlavne však v druhej polovici knihy a v jej samotnom gradujúcom závere. Snaží sa načrtnúť určité zvyklosti daných islamských krajín, poučiť o ich neutíchajúcej viere v Boha či o ich zaťatosti.

Zaujímavým tiež bolo, ako autor niekoľkokrát nenútene poukazuje na klamstvá odvysielané v médiách. Alebo to nazveme polopravdy? Či nepravdy? Samozrejme, dôvodov môže byť viac než dosť, od nevyvolania paniky až po hrdinské vyzdvihovanie odvážnych činov ukrývajúcich skutočnosť.

Prvou obeťou vojny je pravda.

V neposlednom rade ma zaujala jedna zujímavá pasáž, o to radšej dané miesto, o ktorom som doteraz netušila, navštívim.

Jednej májovej noci tisícdeväťstotridsaťtri priviedli nacisti na námestie luzu so zapálenými pochodňami, vtrhli do neďalekej Univerzity Friedricha Wilhelma, vyniesli z nej dvadsaťtisíc kníh židovských autorov a za jasotu štyridsiatich tisícok ľudí ich spálili. Po rokoch bol na tom mieste osadený do zeme sklený panel, ktorý označuje miesto, kde horeli knihy. Je to okno, cez ktoré vidieť miestnosť pod ním. Je nabielo vymaľovaná a od dlážky až po strop je plná prázdnych políc…

“Prázdna knižnica?” opýtal sa.

“Presne tak, znázorňuje svet, v akom by sme žili, keby zvíťazili fanatici.”

Bebelplatz, Berlín