Samuel Bjørk – Cestujem sama

Samuel Bjørk – Cestujem sama

“Na malíčku má číslo,” odvetila Mia vecne a vybrala zo spisu jednu z fotografií. Na obrázku bol zväčšený záber ľavej ruky. Mia ho položila pred Muncha a ukázala prstom. “Vidíš? Na nechte malíčka má vyškriabané číslo. Voľným okom to možno vnímať len ako čiarku, ale nie je to čiarka. Je to číslo, číslo jeden. Bude ich viac…”

Pod pseudonymom Samuel Bjørk sa ukrýva nórsky spisovateľ a hudobník Frod Sander Øiena, ktorý pod týmto pseudonymom vydal dielo Cestujem sama. Thriller bol nominovaný na Cenu nórskych kníhkupcov. Táto kniha vyvolala v Nórsku hotovú senzáciu a bola preložená do viac ako dvadsiatich siedmych jazykov. Photo is by Random House Books.

Vyšetrovatelia majú dočinenia s veľmi inteligentným a prefíkaným vrahom, ktorý je zakaždým krok pred nimi. Činy vyzerajú ako dlho plánované a precízne premyslené kroky – určite nie tápanie či zbrklé zabíjanie pre radosť. Daná, psychicky chorá osoba – pretože inak sa ani nedá pomenovať človek, ktorý zabije malé dievčatko, oblečie mu krásne a čisté šaty šité na mieru, na chrbát zavesí školskú aktovku, obesí ho a na krk mu zavesí ceduľku ‘Cestujem sama’ – koná uvážene a policajtom sa vysmieva. Dokonca sa nudí. Podľa modus operandi svoje ďalšie vraždy zamieňa, pridáva detaily a uberá jasnosti,len aby zmiatla, vyplýva z toho však nejasný odkaz, že zvráteným spôsobom chce byť chytená a zastavená.

“Preboha, vy ste oveľa hlúpejší, než som si myslel,” odpovedal chladne. “Veril som vám, ale s tým už teraz nič nenarobíme. Takže plán je takýto. Máte minútu na to, aby ste sa dohodli na jednom mene. Andrea alebo Karoline. Dievča, ktorého meno mi oznámite, dnes večer zomrie. To druhé dievča bude žiť a vráti sa domov v priebehu dvadsiatich štyroch hodín. Ak sa nedohodnete na žiadnom mene, zomrú obidve dievčatá. Mne je to jedno. Jedna bude žiť, druhá zomrie. Vy rozhodnete. Sú vám pravidlá jasné? Tik-tak.”

Samuel Bjørk a jeho skvelý thriller Cestujem sama. Obrázok je z vlastného archívu.

Príbeh je vystavaný kvalitne priam brilantne. Nie je morbídny, nasilu násilnícky či krvavo nechutný. Konštatujem však s miernym úsmevom na tvári , že som zajasala (zvláštne zvráteným spôsobom), keď po prvej vražde dievčatka, našli v lese ďalšie mŕtve dievčatko a takmer vzápätí zmizli ďalšie dve dievčatá – dokonca v jeden a ten istý deň boli unesené z vlastných domovov. Napätie sa na stránkach knihy dalo priam krájať a ja som hltala písmeno za písmenom. Autor nenechal svojho čitateľa unudene sedieť nad siahodlhými riadkami opisujúcimi vyšetrovacie praktiky (stala sa vražda a vyšetrovatelia musia zistiť kto ju vykonal), práve naopak. V deji sme boli v neustálom kolotoči udalostí, strachovali sme sa o každého jedného protagonistu – nakoľko autor ponúka nahliadnuť do “hlavy” takmer každému účinkujúcemu, prostredníctvom ktorého si čitateľ môže vytvárať sám konšpirácie a teórie odhaľujúce samotné jadro pravdy. Dokonca nám ponúka nahliadnuť do hlavy vraha. Pomôže to čitateľovi pochopiť počínanie dotyčného? Možno. Každopádne to, ale, spôsobí vierohodne – čitateľ je súčasťou toho všetkého diania, cíti, nedýcha s napätým tlkotom srdca očakáva vyvrcholenie. Tiež súdi a pomaly rozväzuje uzlíky motívu. A pomaly mu to dôjde – tak to preto to všetko, veď to je smutné, to by sa nemalo prihodiť žiadnemu človeku, navyše by takým ľuďom mala byť poskytnutá odborná pomoc, dohľad a pochopenie. Potom by sa možno podobné udalosti nestávali. Je ale možné dopredu odhadnúť a prekuknúť chorého človeka? ‘Kvalitný’ psychopat sa dokáže tváriť dôveryhodne a zdravo dlho, veľmi dlho – aj celý život.

Ďalšou dejovou líniou je nemenej zaujímavá situácia odohrávajúca sa kdesi na pozadí. Je dôležitá, postupne čoraz viac odhaľuje a chýbajúce dieliky zapadnú na správne miesto práve včas, aby čitateľ pochopil. Čo, však, mne nešlo do hlavy absolútne, boli pochody protagonistov – ako môže niekto niečo také o sebe vyhlasovať, nieto si to aj myslieť?!

“Ja som Boh,” zopakoval pastor. “A ty si môj syn.”

Lukas ostal sedieť s otvorenými ústami.

“Si môj syn, Lukas. Si nový Ježiš.”

Od prekvapenia Lukas skoro odpadol. Pastor bol Boh. Samozrejme, teraz to všetko dávalo zmysel. Preto to všetko. Keď sa rozprával v kancelárii s Bohom, rozprával sa vlastne sám so sebou. Pastor bol Boh a on, Lukas, bol Božím synom.

“Obstál si v skúške,” povedal pastor. “Svoj život si vložil do mojich rúk a ja dúfam, že mi budeš plne dôverovať. Mohol som ťa zabiť, ale neurobil som to, pretože máš pred sebou ešte veľmi dôležité úlohy, kým sa vrátime domov – do neba.”

Zrejme takéto vymývanie mozgov funguje aj v reálnom živote. Ako sú ľudia ochotní, kvôli vymysleným rečiam zaobaleným do viery v Boha a s prísľubom večného života po smrti, venovať celý svoj majetok organizácii hlásajúcej Božské vykúpenie svojimi pozemskými skutkami. Je to neuveriteľné. Ako sme ľudia ochotní žiť pre nejaké hodnoty, ktoré nám niekto nenútene nanúti a neuvedomujeme si, že najväčšia hodnota je ukrytá v nás samotných, našich srdciach a dušiach.

Autor v príbehu dôkladne vyobrazil dôležitosť našich najmenších ratolestí – detí. Dal si na tom skutočne záležať. Okrem postupne umierajúcich dievčat, nás čítanie privedie do životov dvoch malých chlapcov, uväznených v pazúroch neschopných, večne sa hádajúcich, rodičov. Pohľadom malého protagonistu si čitateľ začne uvedomovať, aký dosah majú hádky a neláska na dušu a samotný vývin dieťaťa. Ako rýchlo sú nútení stať sa dospelými a ako rýchlo potom môžu skončiť na nesprávnom chodníčku. Svojim spôsobom dnes veľmi veľa detí na celom svete ‘cestuje samo’. Prišli na svet, aby potešili svojich sploditeľov a namiesto toho sa im dostane nezáujem, nenávisť, zášť a hnev. A to nie je vôbec spravodlivé. Vyrastajú z nich potom noví vrahovia, kriminálnici a lúzri. Neškatuľkujem. Nie je to pravidlom, samozrejme. Je to len smutné.

Tobias Iversen bol ten malý, odvážny a veľmi statočný mládenec, ktorý čitateľovi vohnal slzy do očí. “Cítil hnev. Bol nahnevaný na všetkých dospelých, ktorí zdvihli ruku na svoje deti. Deti by mali byť slobodné. Mali by sa hrať, cítiť sa bezpečne, a nie stáť so sklonenou hlavou v kuchyni. Bolelo ho počúvať, aký je hlúpy. Bolelo, keď ho pevne držali za ruky. Bolelo ho nemôcť niečo odvrknúť, lebo si nebol istý, čo by potom urobili malému bratovi, ak by povedal niečo zlé.”

Viac výborných recenzií a detailov o severskej literatúre nájdete na severskekrimi.sk

Neváhajte siahnuť po tomto titule – je výborný! Žiadne rozvláčne naťahovanie deja. Dej vás prvými stranami vcucne priamo do dejiska a záver vás šikovne prekvapí, že už je koniec – všetko skončilo ako malo, bez zbytočných slov.

Zrazu sa jedny dvere prudko rozleteli a von vybehla postava. Dievča v sivej sukni. Jeho srdce začalo biť silnejšie. Bola to Ráchel. Bežala tak rýchlo, ako vládala, k plotu, na miesto, kde spolu včera hovorili. Utekala, zakopávala o sukňu, spadla a opäť sa postavila. Nadvihla si sukňu, aby sa jej bežalo ľahšie, ale už nevládala utekať tak rýchlo. Náhlivo za ňou z rovnakých dverí vybehli štyria muži, nie, bolo ich päť. Tobias cítil, ako mu srdce v hrudi prudko bije, až takmer neudržal ďalekohľad pokojne pred očami. Ráchel sa otočila, obzrela sa za seba a znova spadla. Muži sa rýchlo približovali, už boli celkom blízko. Ráchel dorazila k plotu a začala liezť. Lenže nebolo to také jednoduché, ako sa zdalo. Medzery v plote boli príliš malé a ťažká sukňa sa zmenila na závažie, ktoré ju ťahalo k zemi. Muži sa blížili bleskovou rýchlosťou, a vtom ju jeden z nich, čo stál tesne za ňou, zdrapol za nohu a stiahol k sebe. Kopala a kričala z plných pľúc, no muži ju odnášali späť do domu. Vzápätí sa v okolí rozhostilo hrobové ticho.

 

 Šikovným klikom tu na bux.sk môžete mať knihu doma čo najskôr 

The cover image is by Martinka Javorková