Olivia Kiernanová – Priveľmi blízko

by Martinka Kušnieriková · January 31, 2019

Prípad samovraždy ženy, ktorý sa dostal na stôl detektívke Frankie Sheehanovej, nie je taký jednoznačný, ako by sa v takýchto prípadoch žiadalo. Záhadné stopy na tele mŕtvej ženy, ale aj ďalšie indikácie, vedú detektívku k podozreniu z trestného činu. Ako však mapuje ženin život, odhaľuje aj temné stránky, čo ju vedie k ďalším špekuláciám. Kto v tomto prípade hrá rolu obete a kto bol skutočne týraný?

Olivia Kiernanová je írska spisovateľka a blogerka. Vyrastala v grófstve Meath a študovala na univerzite v Sussexe. Pri písaní sa inšpiruje Írskom, jeho kultúrou a rozprávačskou tradíciou. V súčasnosti žije v anglickom Oxfordshire, ale srdcom je stále v rodnej krajine. Photo: twitter.com

Sú knihy, pri ktorých listujte ich stránkami, akoby vám písmená samé skákali do hlavy, na počet strán neberiete ohľad, pretože kniha je tak pútavá, že nie je možné ju odložiť. A potom je tu aj druhá strana a to taká, že vás kniha ani príliš nezaujme, ale keď už ju čítate, ste zvedaví, ako sa s témou autor pohral. Kam smerovali jeho uzdičky a akým smerom sa vydal jeho scenár. Kniha Priveľmi blízko patrí do tej druhej kategórie. Čítala som, prečítala, odložila a pustila sa do ďalšej, pútavejšej. Preto by som knihu zaradila do kategórie nevzrušujúcich.

Dej je postavený na zločinoch z vášne, na akomsi sexistickom podklade, ktorý hraničí s masochizmom. Sexuálna tematika nie je v knižnom svete žiadnou novinkou, treba s ňou však narábať sofistikovane. Autorka docielila efekt, ktorý mi nebol sympatický. Čo je samozrejme subjektívny pohľad.

Hlavnou protagonistkou, ktorá je v príbehu obeťou, degradovala možnosť dôverovať persóne, ktorá by mala figurovať ako silný článok policajných zložiek. Mám pocit, že niekedy sa autori až príliš snažia svoje príbehy vyšperkovať a zachádzajú tak do krajností, v záujme inakosti, čo je na škodu.

Príbeh, v ktorom je vyšetrovaná mŕtva žena, jej nezvestný manžel a ich manželský vzťah, ktorý nebol celkom ideálny, je dobrým základom. Do dejovej línie sa pripletie ďalšie úmrtie, odhalia sa nekalé úmysly a zvrátená hra môže začať. Postupným odhaľovaním situácii sa čitateľ začne vzďaľovať od počiatočného súcitu s mŕtvou, začne ho iritovať hlavná protagonistka a celkovo sa stráca v spletitých motívoch. A v závere knihy na deji už ani celkom nezáleží. Zatvorením knihy na poslednej strane som už ani neuvažovala o čom vlastne bola.

Kniha nebola ani zlá, ale ani vynikajúca. Nebola výnimočná, ale ani prevratná. Kniha bola nemastná, neslaná. I keď sa ju autorka snažila prikoreniť, nepodarilo sa jej predrať sa na vrchol čitatľského záujmu. Kniha bola dobrá, na trojku. Netvrdím, že nezaujme niekoho natoľko, že si ju obľúbi. Ja ju zakladám s pocitom, že som čítala už aj lepšie kúsky a tie sa mi v mysli vybavujú so vzrušujúcim pocitom.

Keď naňho myslím, už tu nie je. Je na dne rieky. V duchu ho vidím ponoreného, ako stojí proti prúdu, čierne vlasy sa mu zmietajú vo vodných víroch, na tvári úsmev. V zelených hlbinách mu žiaria zuby. Chcem sa zviezť autobusom do mesta a postáť na moste rovno nad miestom, kde sme ho hodili. Ľudia budú chodiť okolo mňa, usmievať sa, nebudú vedieť, čo sme urobili. Ja by som im úsmevy opätovala. Úsmev zastrie veľa tajomstiev.

Keď otvorím dvere, privítaš ma tvrdým bozkom, a keď vojdem dnu, z dosahu studeného morského vánku, oči máš čierne ako diabol. Hľadím ti do temných očí a skúšam si spomenúť, kedy zlo nahradilo dobro. V ruke pevne zvieraš povraz. Hnedý, hrčovitý, drsný. Priam cítim tú drsnosť na voňavej pokožke svojho krku. V dychu sa mi chveje vzrušenie.