M. J. Arlidge – Na koho to slovo padne. Kto si zaslúži smrť?

M. J. Arlidge – Na koho to slovo padne. Kto si zaslúži smrť?

M. J. Arlidge je anglický spisovateľ. Jeho kariéru ovplyvnilo posledných pätnásť rokov práce v televízii, kde sa podieľal na tvorbe seriálov (Torn, The Little House, Undeniable a Silent Witness. Momentálne sa už dlhší čas venuje najmä adaptácii románu Posledný mohykán odvysielaného na BBC. Skúsenosti z televíznej brandže stoja za jeho bestsellerom Jeden musí z kola von, v ktorom sa prvýkrát objavila vyšetrovateľka Helen Grace. V súčasnosti autor žije a pôsobí v Anglicku. Autor disponuje viacerými titulmi v angličtine, pevne verím, že budú lepšie spracovsné než táto. Photo is from Penguin.co.uk môžete kuk tu.

Kto si zaslúži smrť? Nikdy nevieš, či to nebudeš práve ty!

Nečítala som prvú časť s názvom Jeden musí z kola von. Možno preto som nebola schopná nadviazať s hlavnou protagonistkou Helen Grace akési puto a sympatie. Nevedela som si k nej nájsť cestu, pretože som nepoznala pozadie jej minulosti – problémy s rodinou, mŕtvou sestrou, ktorá bola kriminálnička a v neposlednom rade jej detstva, ktoré podľa všetkého zohralo veľkú rolu v psychickom vývoji hrdinky. Nakoľko sa po celý čas pranieruje jej psychický stav, ktorý nie je celkom v poriadku, a to nielen kvôli nedávnym udalostiam, ktoré sú spojené s posledným prípadom.

Helen Grace pracuje na prípade brutálnych úmrtí mužov. Kto a z akého dôvodu ich tak brutálne zmasakruje, že pohľad na telo nevie zniesť ani ten najskúsenejší policajt či vyšetrovateľ? Odpovede nie je jednoduché získať o nič viac, ako samotné otázky. Správne ich vie opäť v tomto prípade položiť iba žena.

Je trochu zvláštny najnovší fenomén autorov, obsadzovať do hlavných rolí svojich príbehov ženy. Ženy vyšetrovateľky, ženy policajné riaditeľky, ženy vrahyne, ženy trpiteľky. Snáď sa neblížime k akémusi feministickému kultu. Mám pocit, že mi to mierne začína prekážať. Nemám nič proti ženám bojovníčkam, ale obsadiť ženu do všetkých rolí – pozitívnych aj negatívnych – je občas príliš. Neviem či siaham mimovoľne po takých knihách alebo sa to naozaj začína stávať trendom. Už začínam postrádať starého-dobrého Harryho Hola či Sebastiana Bergmana .

Ústrednou témou príbehu je život na ulici – ľahké ženy ponúkajúce svoje sexuálne služby v tých najpochybnejších a najodľahlejších častiach mesta. Či naopak, luxusné eskortné služby spoločníčok, ktoré sú k dispozícii len tým náročnejším mužom. Boje gangov, ktoré majú prostitútky pod svojimi ‘ochrannými krídlami’ neutíchajú a navzájom sa neváhajú zastrašovať rôznymi praktikami. V zásade to tieto ženy nemajú jednoduché. Môže totiž ísť o mladé dievčatá, ženy, ktoré potrebujú zarobiť peniaze na vlastné štúdium a prostitúcia vynáša nemálo peňazí. To, že sa dostanú do problémov, že im prestane patriť vlastný život, vlastné telo, že sú len obeťami sadistických chlapov, sú znásilňované a ponižované… Nie každá sa s tým dokáže zmieriť a preto často končia mŕtve, či len prežívajú ako živé mŕtvoly.

“Máš vôbec potuchy, čo všetko baby, ako ja musia strpieť? Čím sme prešli, kým sme skončili tam, kde sme?”

“Nemám, ale viem si…”

“Klamú nás, okrádajú, podvádzajú, bijú a pľujú nám do ksichtu. Zažívame znásilňovanie, nôž na krku, škrtenie. Berieme herák, crack, povzbudzováky aj oblbováky a pijeme ako odtrhnuté z reťaze. Niekedy sa celý týždeň neprezlečieme a občas si nagrciame do postele. A potom pekne-krásne vstaneme a užijeme si to znova.”

Autor okrajovo spomenul, popri hlavnej dejovej línii, tzv. cirkevné praktiky. Mohol do danej problematiky vstúpiť hlbšie. Opísať, ako v skutočnosti cirkevní muži žijú, ako sa starajú o svoje rodiny, ako predovšetkým prizerajú svoje mužské potreby, a to častokrát tým najnechutnejším spôsobom. Nie sú to totiž žiadni svätci (česť výnimkám)! Neskutočné je, ako svojím správaním dokážu obalamutiť svoju rodinu, manželky, ako okolie presvedčia o svojich kvalitných vlastnostiach poctivého muža a otca, a pritom doma neváhajú týrať svoje ženy a deti. Či ako sami tvrdia – vychovávať ich. Problematika je kontroverzná, v knihe slabo obsiahnutá, ale predsa prítomná.

Autor sa príliš nenamáhal ani s jednotlivými postavami. Nepredsatvuje ich čitateľovi, nemáme možnosť nahliadnuť do ich vnútra – len veľmi povrchne. Čo je na škodu. Znižuje to kvalitu knihy.

Taktiež striedanie krátkych kapitol, kedy jedna kapitola mala častokrát len dve-tri strany. Mne osobne to prekážalo. Vyrušovalo ma to pri sústredení, neevokovalo mi to napätie, ktoré tým zrejme autor chcel dosiahnuť, skôr tým vo mne vzbudzoval otrávenosť. Pre vysvetlenie: kým som sa naladila na vety a na postavu, o ktorej v danej kapitole práve čítam, bolo kapitole koniec a nasledovala ďalšia, o ďalšej udalosti a o ďalšej postave. Mnohokrát bola jedna kapitola venovaná úplne vedľajšej postave, čo bolo úplne zbytočné.

M. J. Arlidge – Na koho to slovo padne. Kto si zaslúži smrť?

Som čitateľ náročný. A po množstve prečítaných kriminálnych a detektívnych príbehov, vyžadujem istú kvalitu. Sú knihy, ktoré ma maximálne pohltia (naposledy čítaná trilógia od Bernard Minier – Mráz, Kruh, Tma), ktoré ma zaujmu zvláštnym príbehom (napríklad kniha Tichý výkrik od Angely Marsons), či ktoré prečítam a zabudnem o čom vlastne boli. A určite to tak máte aj vy, že kvalitná kniha na vás zapôsobí natoľko, že vždy, keď vám na ňu padne pohľad v poličke knižnice, vybaví sa vám jej príbeh. Ako je to pri Harry Potterovi (teším sa na najnovšiu časť 🙂 !), či Liane Moriarty (napríklad kniha od nej s názvom Veľké malé klamstvá) a pri mnohých-mnohých iných skvelých tituloch! Táto kniha u mňa zrejme zapadne prachom a za pár mesiacov si nespomeniem o čom presne bola.

V neposlednom rade vytknem spôsob prekladania prekladateľa. V niektorých pasážach použil jazyk, ktorý hlboko zraňuje našu krásnu slovenčinu! Slová, ktoré vkladal do úst protagonistom boli na veľmi nízkej úrovni. Náš jazyk je veľmi bohatý na synonymá, a preto som sa čudovala, ako dopustil, že použil tak škaredé a prízemné slová vo vetách. Nie, nemalo to účinok, že som mala dojem, že sa takým spôsobom vyjadrujú drogovo závislí, či prostitútky. Nadobudla som dojem, že prekladateľ nie je schopný zapnúť svoju fantáziu a pohľadať v nej lepšie znejúci náprotivok, ktorý nerezonuje v ušiach ako škaredý zvuk.