Lars Kepler – Ihrisko

Lars Kepler – Ihrisko

Lars Kepler je pseudonymom dvojice, ktorú tvoria manželia Alexander Ahndoril a Alexandra Coelho Ahndorilová. Alexander je jedným z najznámejších švédskych spisovateľov. Alexandra sa venuje literárnej kritike a je autorkou viacerých úspešných románov. Manželia majú tri dcéry a žijú v Štokholme. Po veľmi úspešnom uvedení vyšetrovateľa Joonu Linnu, teraz autori predstavujú zvláštnu novinku Ihrisko. Photo is from dn.se

Spisovateľskú dvojicu píšucu pod pseudonymom Lars Kepler som si veľmi obľúbila. A preto som bola plná očakávaní pri vyjdení ich novej knihy s názvom Ihrisko. Opäť to vo mne evokovalo niečo seversky mrazivé, kriminálne, napínavé, ale rozhodne nie sci-fi – to som rozhodne nečakala!

Úprimne, neoslovili ma už prvé strany knihy, kedy som sa ocitla v Kosove s hlavnou protagonistkou, ktorá viedla skupinu vojakov v boji. Nemala som chuť stráviť najbližšie strany niekde na bojisku, kde NATO má potrebu ukazovať svoje svaly. Taký typicky americký štýl, kedy prestrelka medzi dvoma gangami vojakov končí tragicky a zároveň hrdinsky – toľko filmov na tento štýl je už natočených a stále sa točia nové, že ma prešla chuť začítať sa do knihy. Ale mám skúsenosť, že to s knihou netreba vzdať hneď na začiatku, aj keď začiatok nezaujme. Dej sa ešte môže vyvinúť dobrým smerom. V tomto prípade to akosi neprichádzalo – záujem. Hlavná hrdinka Jasmin Pascalová-Andersonová bola akási zmätená, spôsob jej uvažovania a správania mi nevyhovoval, ba  ma miestami priam iritoval.

Ide totiž o to, že sa v tejto knihe nekonalo žiadne typické severské krimi. Keď to pojmeme zjednodušene – nekonala sa žiadna záhadná vražda a jej následné vyšetrovanie. V tomto prípade sme boli svedkami výplodu fantázie autorskej dvojice, ktorá v knihe obsiahlo opísala, ako si predstavuje posmrtný život – konkrétne to, čo nastane v prípade zástavy srdca u človeka, ktorý sa ešte môže do života vrátiť opätovným nakopnutím srdca. Lars Kepler hovorí o posmrtnom prístavnom čínskom meste.

Musím priznať, že prvých asi 150 strán som mala sto chutí knihu zatvoriť a viac sa k nej nevrátiť. Cítila som sa totiž podvedená, nakoľko som čakala niečo čitateľsky úplne iné. Akoby ste si kúpili knižku o matematike a namiesto počítania by vám v nej vysvetľovali zemepis. Navyše som s psychicky labilnou Jasmin vôbec nesympatizovala. Do čítania tejto knihy by som nešla, keby som vedela detaily o čo presne pôjde. Neobľubujem hororové scenáre, duchov, posmrtný život, strach. Mám rada napätie, vyšetrovanie, detektívnu prácu, psychológiu a riešenia záhad.

Chcela som sa však dopracovať na koniec knihy, pretože som toho názoru, že len vtedy dokáže čitateľ objektívne posúdiť, či bola kniha dobrá alebo zlá. Ak niekto napíše po tom čo prečítal 40 strán z celkových 398, že kniha je nekvalitná, či zlá, nie je to objektívne stanovisko.

Ja som sa (ne)jednoducho po tých 150 stranách prepla do módu, že čítam sci-fi knihu, úplnú fikciu a ponorila som sa do deja, ktorý bol svojim spôsobom napínavý. Zachraňovanie vlastného syna Danteho na pôde tzv. hry Ihrisko, zabralo Jasmin veľa času. Popri čítaní ma autori neprestávali udivovať, kam až sú schopní zájsť. Moja schopnosť zhltnúť im tie nezmysly o opätovnom návrate do života a naopak, na sklonok smrti, zlyhala. Jasmin si počínala chaoticky, neuvážene a nerozvážne. Hnevala ma svojim prístupom – napríklad vtedy, keď namiesto útechy muža Tchinga, ktorému práve oznámila veľmi smutnú správu, ho začala obviňovať, kričať na neho a vyčítať mu. Túto časť zrejme písala autorka .

Ťažko povedať, čo touto knihou autori dosiahli. Či úspech alebo sklamanie. Každopádne šokovali, to však nemusí znamenať pozitívne recenzie. Moja recenzia je skôr neutrálna. Druhýkrát ju čítať nebudem. Môže však osloviť čitateľov, ktorí sa o posmrtný život zaujímajú a strach v knihách majú radi. Ja k nim nepatrím. Knihu som prečítala závratne rýchlo, aby som sa ňou čo najskôr prelúskala a už sa nebála v noci vstať na záchod… Ale nie, až také hrozné to nebolo . Bolo to zvláštne čítanie, asi tak to uzavriem.

Záver bol predvídateľný, a pomerne rýchlo ukončený. Autori tu neukázali svoju autorskú silu a talent. Neviem vyhodnotiť čo ich viedlo k napísaniu niečoho tak fantazíjneho. Azda to niektorý z nich zažl? To pevne verím, že nie. Ostávam v domnení, že sa jedná o fikciu. A svoje ďalšie myšlienkové pochody držím pevne na uzde…

Knihu neodporúčam čítať slabším povahám, ženám, ktoré sú samé doma, ani maloletým. Túto knihu čítajte rozhodne len tí, ktorí ste na strach zvyknutí, obľubujete horory (ja som horory vypustila zo svojho repertoára a žije a spí sa mi rozhodne lepšie!!!) a nerobí vám problém báť sa.

Nesmieme sa báť času, hovorila si v duchu, musíme ho mať radi a prijať ho. Život v nás sa plynutím času posilňuje. Lebo kým starneme, žijeme.

Čas nepribližuje človeka k smrti – čas ho od nej odďaľuje.

Prečo na to ľudia zabudli?

Tešme sa, keď vidíme deti vyrastať, dospievať, učiť sa, keď sa ročné obdobia striedajú, lebo to značí, že slnko sa nezastavilo.