Karin Fossum – Kto sa bojí vlka

Karin Fossum – Kto sa bojí vlka

“Kto sa bojí vlka, nech nechodí do lesa.”

Môže ho tam postretnúť smrť. Ako sa to počas života dialo mladému Errkimu. Preto sa vzdal. Odovzdal svoj život do rúk osudu a nechal sa unášať vlnami náhod, ktoré ho priviedli do nepekných situácii. Mal osem rokov, keď mu nešťastnou náhodou umrela matka – spadla zo schodov. A nanešťastie si vinu za tento čin pripisoval sám Errki – po celý svoj život žil výčitkami svedomia.

– Ale prečo umrela?

– Všetko jej vytieklo z tela.

– Čo všetko?

– No všetko… vytieklo jej to z úst. Vyvalilo sa to odtiaľ ako vodopád a spravilo sa z toho také malé jazierko pod schodmi. Videl som, ako sa lampa zrkadlí v krvi a Kabát sa v ňom odrážal ako temný tieň. Zvonil telefón, no nedokázal som sa postaviť a zodvihnúť ho. Musel by som stúpiť do kaluže krvi a rozniesol by som ju po dome, po kobercoch a podlahe. Napokon prestal zvoniť. Vlasec som odviazal a schoval som si ho do vrecka. Sedel som celkom ticho a čakal. Krv jej prestala tiecť z úst, tvár jej zosivela ako kameň. Skôr či neskôr niekto príde, myslel som si. Otec alebo nejaký zákazník. Niekto. No nikto neprichádzal. Až keď sa krv prestala ligotať na povrchu a nevidel som v nej svetlo z lampy.

– Vytiekla jej krv z úst? Ale prečo?

– Párala starý oblek. Šev za švom, používala na to žiletku. Vždy sedávala so žiletkou medzi perami. Vtom zazvonil telefón. Vyšla na schody, stúpila na prvý stupienok a potkla sa o vlasec. Padala a žiletka jej zmizla v hrdle.

Až na pokraj šialenstva a zúfalstva môže priviesť takýto zážitok malého chlapca. Výčitky svedomia sa u Errkiho uhniezdili natrvalo. Nedokázal sa pozviechať. Dostal sa až na psychiatrickú kliniku. Žil totiž v malej dedinke – komunite ľudí, ktorí nerešpektovali vybočenie z ‘normy’. A Errki rozhodne svojou mĺkvou inteligenciou a zanedbaným výzorom vybočoval z ‘normy’. Nežil. Prežíval a čakal na svoj koniec. Nebol pripravený umrieť vlastnou rukou, ak nepočítame pokus naučiť sa lietať, keď vyskočil z tretieho poschodia. Nebol pripravený ani na smrť, ktorá sa diala v jeho bezprostrednej blízkosti. Nebol ani pripravený na vlastnú smrť takým zákerne náhodným spôsobom – od malého chlapca. Prijal to ale s pokorou, potichu a so sklonenou hlavou. Zavládol v ňom pokoj.

Autorka zvláštne apelovala na čitateľa dvoma spôsobmi: nenáviďte môjho hlavného protagonistu, lebo je na samotnom okraji spoločnosti; ľutujte môjho hlavného protagonistu, lebo toľko neprávosti a nespravodlivosti snáď jeden ani neunesie. A ja som plakala. Keď rozprával o smrti matky. Keď rozprával – rozprával k veci a slovami nemrhal. Plakala som, keď umrel. Ako to mohla autorka Errkimu urobiť?

V zásade mu vlastne pomohla. Vykúpila ho zo samoty a strachu. Vykúpila ho pred otravnými hlasmi, ktoré nosil vo vlastnej hlave. Pomohla mu zahodiť výčitky svedomia. A inšpektorovi Sejerovi odhalila nový obzor vyšetrovania. Kto zabil starú ženu vo vlastnom opustenom dome? Motykou do hlavy. Vytiekla jej zválštna hmota z oka. Malý chlapec ako svedok tvrdí, že Errki bol v bezprostrednej blízkosti domu. Znamená to, ale, že je vrahom? Je vrahom ten, ktorý je v bezprostrednej blízkosti starého muža, keď spadne z rebríka a hlavu si udrie o skalu?

Zaslúžil si toto všetko jeden mladý chlapec? Toľko nespravodlivej neprávosti? Toľko smútku? Toľko samoty? Chudák Errki…

Karin Fossum. Photo by LikeSuccess.

Štýl autorky je veľmi zaujímavý, nenudí, nenaťahuje, čitateľa neťahá za nos a zároveň vás v závere prekvapí. Pazúriky napätia sú tak jemné, že pri čítaní si ani neuvedomíte, ako sa okolo vás omotajú a jemne pustia, až v záverečnom vyvrcholení. Ktoré nie je šokujúce, morbídne ani neuveriteľné. Každú vetu som zhltla, zamyslene prežula a nenásytne očakávala ďalšie sústa. Nechcela som dovoliť autorke nechať hlavného hrdinu Errkiho umrieť, bolo mi z toho smutno. Vedela, však, čo robí. To si zaslúžil. Trestom pre neho bolo žiť, nie umrieť.