Karin Fossum – Keď diabol svieti na cestu

Karin Fossum – Keď diabol svieti na cestu

All will be lost like tears in rain.

Roy Batty

Výnimočná nórska autorka Karin Fossum, ktorá sa radí ku severským krimi, svojim talentom vytvára neopakovateľné zážitky z čítania. Vďačíme jej za zrod inšpektora Sejera. Photo by Arild Sønstrød

Od samotného začiatku, ktorý takmer nedáva zmysel, cítiť, že tu niečo nehrá, že niečo nie je, ako má byť. Karin Fossum rafinovane čitateľa pomalými, jemne smerovanými krokmi nabáda k nenávisti. K nechuti z dvoch faganov, ktorí sa iba tak ponevierajú životom. Iba tak, lebo sú mladí. A nemajú nič iné na práci, iba strpčovať život iným (nevinným) ľuďom. Ako ten malý školák s tmavou pleťou, ktorý dosť skoro pochopil, kde zrejme bude jeho miesto v spoločnosti (bielych). Prečo by ho inak otravovali?

Videl niekto Andreasa? Andreas Nicolai Winther. “Nemal bradu ani okuliare, žiadne zvláštne znamenia, pekné zuby, østlandský dialekt, normálny psychický stav. Stoosemdesiatpäť centimetrov, svetlomodré oči, skraja zelené, dlhé, zvlnené červenohnedé vlasy. Normálna chôdza. Mal na sebe bavlnené nohavice. Svetlé. Tričko a svetlú košeľu, zdá sa mi, že bola žltá. A čierne topánky. Je pekný.”

Je to spôsobené celkovým prístupom spoločnosti ku mladým, či naopak, celkovým prístupom mladých ku spoločnosti? Minimálny entuziazmus, zapálenie pre vec, čo i len náznak snahy niekam sa vypracovať, dosiahnuť skvelé výsledky (nie v škole na písomke pomocou ťaháku!), spôsobiť rozruch, to áno, prostredníctvom alkoholového poblúznenia, omamného šialenstva vo vlastnej hlave, ale nie snaha zaradiť sa, akoby dospievanie nastalo skôr, ako je na to človek pripravený a drzo sa preskočia zásadné kroky vývoja. Nenastáva progres. Mladý ostane dospelým dieťaťom. Aj po rokoch. Nenútene sa tváriť, že už každý všetko vie, to každému ide, opýtať sa prečo, však, nie je hanba. “Ak si najmúdrejší z celej miestnosti, si pravdepodobne v zlej miestnosti.” Možnosť etablovať sa v spoločnosti funguje, nájsť si svoje miesto čím skôr a disponovať tak sebavedomím, ktoré predčí vlastné očakávania a svet hneď bude miestom pre výborný a úspešný život. Bez nenávisti, hnevu, pomsty, zla. Letargia nech nie je mocou, ktorá nás zväzuje.

– Ako to ide s Robertom?

– Dobre, vzhľadom na okolnosti.

– Tí mladí, čo s ním boli… nemôžu mať s tým čosi do činenia? Možno si mysleli, že ju chce len vystrašiť. Aby ten druhý stratil tvár. Mal pri tom aj ostať.

– Ale mohli predsa čosi spraviť! Na mol spitý chalan vytasí brokovnicu a oni len stoja ako ochromení a pozerajú sa na to?

– Na niektoé veci neexistujú odpovede. Muselo ich to prekvapiť.

– Dostatočne na to, aby ho nedokázali vytiahnuť z prúdu, ktorý ho strhol. Nemali čas. Neodhadli to. Rozhodol sa vystreliť. Potreboval nejako uvoľniť napätie, ktoré sa v ňom nazbieralo.

– Stáli tam a pozerali sa na to.

– Nič nie je ťažšie, ako postaviť sa strelcovi. Takmer nik to nikdy nespraví.

Okolnosti. Tie sú v príbehu najpodstatnejšie. Keby napadnutá obeť krádeže nahlásila zločin a odcudzenie svojej peňaženky… Keby napadnutá obeť vlámania nahlásila zločin, opísala by polícii svoje počínanie počas sebaobrany… Keby sa kamarát tesne po trestnom čine nevrátil naspäť do svojej postele… Možno by Andreas ešte žil. “Vyzeral veľmi slabo. Dlho som pred ním len tak stála. Študoval ma rovnako ako som ho študovala ja. Stála som a nespúšťala som pohľad z jeho modrých očí. Na pravej strane hlavy silno krvácal z veľkej rany. Krv vo veľkej kaluži na podlahe sa zrážala. Odpila som si z vody a zahľadela som sa naňho ponad okraj pohára. Nikdy nezabudnem na jeho oči vo chvíli, keď začul, ako pregĺgam. Mlčky ich zavrel. Nepáčilo sa mi to. Ako to, že sa môže tak jednoducho ukryť? Privretím očí? Teraz umrie priamo pred mojimi očami, pomyslela som si. Bolo by to hrozné, avšak zároveň pekné, silné a nesmierne mučivé.”  Všetky otázky poznajú svoje odpovede, každá akcia pozná svoju reakciu, všetko má vlastné dôvody. Akoby, však, existovala možnosť zvoliť si možnosť za A alebo za B. Kebyže si človek zvolí možnosť A, stane sa jedno, kebyže si človek zvolí možnosť B, stane sa zasa ono a tak ďalej do nekonečna. Osud? (Ne)priaznivé okolnosti? Skutočnosť.

Anglický titul je možné zakúpiť prostredníctvom Amazon.

Opísať príbeh, ktorý sa Vám odohráva pred očami, ktorý vnímate ako čitateľ všetkými zmyslami, dokonca cítite Andreasovu bolesť, by sa dalo aj slovami: nechutné… ba miestami priam dojemné. “Nedokážem to,” zamrmlal zúfalo. “Musíš. Inak umrieš.” Sťa matka so synom, ktorý je závislý na jej pomoci. Ako zranené zviera, lapené do pasce, s vážnym poranením, bez nároku na pomoc, bez schopnosti pomôcť si sám. Avšak náznak nádeje, ktorej nás autorka opakovane vystavuje, je priam dychvyrážajúci. Všetci tí, ktorí sa nevedomky okolo nehybného Andreasa vyskytujú. Navštevujú ho tam… Silným aspektom deja je spytovanie svedomia, kedy prostredníctvom stále žijúcej obete zažívame výčitky svedomia, kladené otázky, nenachádzajúce odpovede, vedomie, že všetko mohlo byť inak, keby okolnosti… keby každý jednal inak… Autorka čitateľa prostredníctvom obete učí znášať následky svojich činov, aj keď sú devastačné. Konečné.

Súcit, ktorý gradácia príbehu vyvoláva, sa miestami nedá udržať na uzde. Navyše vzájomný súcit medzi obeťou a obeťou. Bravúrne vykreslené charaktery postáv do formy dvoch vzájomných obetí, dvoch vzájomných väzniteľov, ktorí sa večne pohrávajú s myšlienkou vzdať sa. Nie je to, však, také jednoduché!  “Nie takí ľudia ako ty si nemôžu vyberať. Ostáva Ti len sedieť a čakať. A potom nikto nepríde. Je to na zošalenie, však?”

Žiarlivosť, drsná a zvrátená. Závisť voči krajším, lepším, úspešnejším ľuďom, voči rodine, voči kamarátke… Môžeme ju z toho, ale, obviňovať? Chorú ženu, ktorá celý život žiadala jediné. Aby si ju všimli, ľúbili, brali vážne. “Ale oni sa o mňa nikdy nebáli. Nie, že sa mi čosi prihodí. Starostili sa o iné. Chcela som medzi nich zapadnúť, považovala som ich za spoločenstvo. Neodmietali ma, ale ani ma nevyzvali, aby som sa k nim pridala. Vravím vám jedno: títo štyria mali spoločnú auru. Bola silná a jasná, červeno-hnedá a chvela sa. Rozprestierala sa okolo nich ako obruč. A ja som bola mimo nej, obkolesovala ma bezfarebná hmla. Napriek tomu, že som bola malá a azda som ešte všetko nechápala, som sa rozhodla. Podriadila som sa prastarému inštinktu prežiť. Nechcela som byť sama, radšej byť ako oni a riadiť sa pravidlami. Ale čosi ma v tej chvíli opustilo, zodvihlo sa, vyletelo a zmizlo navždy.” SLOBODA. “A vtedy dopadla posledná kvapka. Zvládla som takmer všetko. To, že ma prehliadali, nepočúvali, nadávali a chodili okolo mňa. Ale toto nie. Nezniesla som, aby sa mi niekto vysmieval. Náhle som si všimla v starom okne vlastnú tvár. Bola som škaredá. Pokračovala som, kým som mala silu. Bolo mi dobre. Bola som prázdna. Telo sa pomaly upokojovalo.” Reťazová reakcia… zapričiníš úmrtie – zomrieš. Úmyselne zabiješ, nezvládneš tlak zodpovednosti – zomrieš tiež. Všetko by dopadlo inak, keby…

The cover image is by Martinka Javorková