Jodi Picoult – Veľké maličkosti

Svedomie či rozum?

Ruth Jeffersonová je sestričkou na pôrodníckom a novorodeneckom oddelení už viac ako dvadsať rokov. Má s novorodencami bohaté skúsenosti a v nemocnici patrí medzi najlepšie sestry. Nikdy nepochybila, svoju prácu vždy vykonávala s vysokým nasadením. Detičky i čerstvé mamičky si zaslúžia najvyššiu starostlivosť a Ruth im ju dopriala.

Jodi Picoult (1966) sa narodila a vyrástla na Long Island a odjakživa chcela byť spisovateľkou. Študovala tvorivé písanie na univerzite v Princetown. Po skončení štúdia si zarábala na živobytie ako technická editorka, neskôr pracovala ako copywriter v reklamnej agentúre a ako editorka v pedagogickom vydavateľstve. Svoj prvý román napísala, až keď čakala prvé dieťa. Je autorkou viac ako dvadsiatich románov, z ktorých sa predalo 15 miliónov výtlačkov po celom svete. Photo: jodipicoult.com

Až do jedného dňa, kedy sa jej zosypal celý doterajší profesionálny život zdravotnej sestry. Rodičia novonarodeného dieťaťa si nepriali, aby sa ich syna dotýkala Afroameričanka. Ruth je totiž čiernej pleti. To som nespomínala, pretože by to nemalo zohrávať žiadnu rolu, pokiaľ si človek plní svoje povinnosti dostatočne. Ale v tomto prípade farba pleti zohrala hlavnú rolu.

Ani nie desať minút po nástupe do nečakanej zmeny som už ľutovala, že som ju vzala. Vonku zúrila búrka, ktorá zaskočila aj meteorológov, a atmosferický tlak prudko klesol. V našej brandži to znamená nečakané ruptúry plodových obalov, predčasné pôrody a pacientky, čo sa skrúcajú od bolesti na chodbe, lebo odrazu nemáme dosť lôžok. Behala som hore-dolu ako kura s odrúbanou hlavou, čo možno bolo aj dobré, lebo som vďaka tomu nemala čas myslieť na Turka a Brittany Bauerovcov a ich dieťa.

Ruth je od pacientov – novorodenca a jeho matky – odvolaná, no naďalej smie vykonávať svoju prácu. Okolnosti však zahrajú tak, že v miestonosti, v ktorej malý Davis Bauer odpočíva po bežnom zákroku, sa ocitne aj Ruth – nemala na výber. A práve v tej chvíli sa Davisovi Bauerovi zastaví srdce. A Ruth váha. Poslúchnuť príkaz o zákaze dotýkania sa novorodenca alebo mu podať prvú pomoc? Ako sa má rozhodnúť? Zvíťazí srdce alebo rozum? A čo z toho ju dostalo až pred súd, kde je obvinená zo zanedbania starostlivosti?

Príbeh s veľmi chúlostivou témou deklaruje potrebu rozprávať nahlas o rasizme. Nie je to jednoduché, autorka sa podujala na veľmi náročnú úlohu. Nájsť nejaký prienik medzi rasistami a nerasistami, je zložité. Podarilo sa jej poukázať na hlavné princípy odlišnosti farby pleti. Dokázala preniknúť do duše čitateľa a upriamiť tak pozornosť na celosvetový problém farebnosti. Rozdiely medzi farebnými sú viditeľné, ale autorka prenikla hlbšie, do samotného jadra farebných. Prenikla do ich pocitov a vyniesla ich na svetlo sveta.

Jodi Picoult dokázala príbeh podať s hlbokou empatiou. Vyhýba sa vnucovaniu názorov, nepodáva konkrétne riešenia, ani neinklinuje ku špekuláciám. Rozumne a s prehľadom podáva pozoruhodný výsledok tvrdej práce, na ktorej dlhodobo pracovala. Problematika rasizmu, predsudkov, výsad voči jednotlivcom, ale aj surového násila či potrebnej spravodlivosti je súšasťou tohto pozoruhodného príbehu.

Dôležitou časťou deja je práve poukázanie na vedomie a svedomie, či už u obhajkyne obžalovanej Ruth, u samotnej Ruth, alebo rodičov, ktorí zdravotnú sestru žalujú. Pravidlá, v takýchto závažných obvineniach, zo zákona existujú. No existujú aj morálne pravidlá? Existuje možnosť, že sa na súdnom pojednávaní, kde je nepísaným pravidlom rasu nespomínať, rasa rozoberať bude? Že má Ruth možnosť zvíťaziť v procese, v ktorom ide o viac ako jeden ľudský život?

Z histórie poznáme mnoho prípadov, kedy spravodlivosť ťahala za kratší koniec, kedy boli neprávom obvinení ľudia iba preto, lebo nie sú bieli. Je to bohužiaľ tak. Čo však Jodi Picoult dokázala zapracovať do tohto príbehu je bravúrnou prácou usilovnej spisovateľky. Tému poňala poctivo, precítila ju a na papier dala viac, ako iba príbeh čiernej Ruth a mŕtveho bieleho dieťaťa. Príbehu dala dušu a silnú emóciu.

Priznávam, že príbeh je zároveň veľmi silno emotívny a preto ho naozaj neodporúčam čítať mamičkám, ktoré čoskoro čaká narodenie dieťatka. U matiek môže vyvolať zbytočné obavy. Ale tak priznajme si, téma mŕtveho dieťaťa spojená s nespravodlivosťou, rasizmom a nacistami, je silnou kávou. Slabšie povahy môžu príbeh znášať ťažšie. Ako som ho znášala aj ja. Ale obísť tak skvelú knihu, s významnou spoločenskou témou, by bola škoda. Autorka naozaj urobila obrovský kus práce a dopracovala sa k výsledkom.

Podala mi dieťa a ja som si zrazu uvedomila, že aj keď som si pôrod naplánovala do poslednej minúty, vôbec som si nepripravila nič z toho, čo bude nasledovať. Syn mi v náručí stuhol, otvoril ústa a začal zavýjať, akoby ho urážal celý svet, v ktorom sa tak nečakane ocitol.

V panike som pozrela na mamu. Nikdy mi nenapadlo, že tento najprirodzenejší zo všetkých vzťahov by mohol spôsobiť, že sa zrazu budem cítiť úplne neschopná.

“Mama?” spýtala som sa prosebne. “Čo mám robiť?”

Z anglického originálu Small Great Things, vydaného v New Yorku v roku 2016, preložil Patrick Frank.

Vydalo vydavateľstvo Ikar v roku 2018.

Pevná väzba s prebalom, počet strán 478.

ISBN 978-80-551-5767-2

The cover photo by Martina Kušnieriková