Gard Sveen – Posledný pútnik
Originálny nórsky spisovateľ Gard Sveen s mrazivou škandinávskou detektívkou prerazil do sŕdc milovníkov nielen vojnovej tematiky, ale aj desivého škandinávskeho strachu. Photo by Arne Flaaten
Gard Sveen – Posledný pútnik
Strhujúci príbeh. Vnorenie do diania druhej svetovej vojny. Pohľad na Oslo, na zlobu, o ktorej niektorí nemali ani len tušenie. Mrazivé pravdy, dych berúce skutočnosti, kedy Nemci obsadili územie Nórska. Potrebovali totiž na výrobu svojich zbraní a pancierových tankov rudu molybdenit, ktorej ložiskami Nórsko disponovalo. Už niekoľko rokov pred začatím vojny sa Nemci začleňovali do nórskej spoločnosti. Potichu. Inkognito. “Nemci sú už tu. A to už od minulej jesene. Sú v Osle, Bergene aj v Haugesunde. V Narviku tiež. Prichádzajú ako nákupcovia rýb, podnikajú v importe a vystupujú ako obchodní atašé na ambasádach. Naverbovali aj zopár našich, dokonca priamo na našom území. Sú ako líšky. Zatiaľ ich nie je v meste veľa, aspoň teda nie toľko, aby boli schopní dohliadať na britské firmy, sotva stačia na ambasádu, nie veru, spracúvajú nórske úrady, ale len vyčkajte niekoľko mesiacov, koľko ich bude. Sú ako líšky a líška je prefíkaný lovec, dokáže predstierať dokonca i smrť, aby prilákala korisť k sebe…”
Autor čitateľa zavedie do samotnej černoty minulosti okupovaného Nórska. Kedy v Osle figurujú určité tajné skupiny ľudí, ktorí sa snažia zisťovať všetky dostupné informácie o krokoch Nemcov, ktoré chcú podniknúť. V jednej z takýchto skupín sa ocitá aj hlavná hrdinka Agnes Gernerová, spoločne so svojimi nadriadenými Pútnikom a Kajom Holtom (prezývaný Jednotka). Hoci bol Kaj Holt hrdinom a najobávanejším človekom počas rokov vojny, čitateľ nemá možnosť nahliadnuť do všetkých jeho činov. Paranoja splietaná strachom zanechá na psychike Kaja hlboké rany a nevedno presne kedy, ale o rozum ho neúprosne pripraví. S guľkou v hlave. Bez dcérky. “Vari nemáme všetci dcérky?”
So svojou prvotinou Posledný pútnik bol autor veľmi úspešný! Získal ocenenia za najlepšiu nórsku detektívku a za najlepšiu škandinávsku detektívku roka. Photo by IKAR
Krásna Fräulein Agnes Gernerová zohráva dôležitú úlohu. “Prišla do Nórska, aby pracovala pre odboj, nie, aby dobre vyzerala a líhala si do postele s priemernými nacistami, ako bol advokát Helge Schreiner a pred ním advokát Wilhelmsen, ktorý bol zo spravodajského pohľadu ešte beznádejnejším materiálom. Prirodzene aj dnes večer – ako vždy – dokázala prehltnúť tú hanbu. Spočiatku si s tým nevedela dať rady, teraz jej to šlo takmer bez problémov. Tých zopár starých známych ju už prestalo zdraviť a jediná rodina, ktorá jej ostala, bola jej sestra, čo v pomätení zmyslov obdivovala Agnesino rozhodnutie stať sa svedomitou nacistkou.” Príliš dlho a príliš nebezpečne sa zahráva s vlastným osudom. Snúbenica Gustava Landeho – o ktorom sa pekne vyjadrujú všetci nórski nacisti, počnúc samotnými Nemcami – disponuje zásnubným prsteňom, ktorý sa nájde po viac ako šesťdesiatich rokoch, nastoknutý na prste kostry zakopanej v lese, spoločne s ďalšími dvoma kostrami.
Der Pilger alebo Pútnik. “Mladík nevyzeral ako muž v službách kráľovnej. Mal na sebe čosi, čo pripomínalo konfirmačný oblek, nuž pôsobil skôr ako postarší skaut. Avšak modré oči pod jemnými, takmer rovnými obrvami svedčili o tom, že prebdel noc. Keď sa usmial, zmizli z jeho tváre aj posledné zvyšky chlapčenskej nevinnosti.”
Súvisia tri vraždy, tri telá zakopané v lese, s vraždou Carla Oscara Krogha, ktorého vo vlastnom dome objaví služobná? Začrela minulosť svojimi chamtivými chápadlami do súčasnosti? Vražda nepochybne narušila život policajného vyšetrovateľa Tommyho Bergmana. Nikdy v živote nevidel horšie doriadeného človeka, ako je, pred ním na zemi ležiaci, Carl Oscar Krogh.
Nikdy neodhalíme skutočné zverstvá druhej svetovej vojny. Na(ne)šťastie sme sa toho nezúčastnili. Netušíme, aký silný je strach, ktorý panuje v srdci, v duši, ktorý prúdi krvným obehom zakaždým, keď človek započuje nepatrný zvuk niekde blízko seba. Zvuk čo i len padajúceho lístia. Pretože si nikdy nemôže byť istý, nikdy si nemôže byť stopercentne istý, že ho neodhalili. “Cestou dole po schodoch sa rozhodla, že si kyanovodík nevloží v aute do úst. Len si nechá ruku v kabelke. Už myšlienka na chuť jedu ju znepokojila.”
Staré rany sa ako ozvena drú na povrch po toľkých rokoch trápenia. Nadíde odpustenie, spasenie duše, pokoj na srdci? Je vôbec možné zaspávať s hlavou položenou na vankúši, keď srdce, tak ťaživé, neúprosne bije tú istú zdrvujúcu melódiu stále dookola?
