Dmitry Glukhovsky – Text
Pomsta niečo vyrieši?
Dvadsaťsedemročný Iľja sa vráti z väzenia, v ktorom strávil posledných sedem rokovsvojho života. Ako sa neskôr ukáže, celkom neoprávnene, no nič to nemení na fakte, že je bývalým trestancom, ktorý si svoj trest poctivo odsedel do posledného dňa. No dňom, kedy mal začať jeho nový život na slobode, sa všetko skomplikovalo.
Dmitry Glukhovsky (Dmitrij Alexejevič Gluchovskij, 1979) je ruský spisovateľ, rozhlasový a televízny moderátor, novinár a bývalý vojnový korešpondent v Izraeli a Abcházsku. Roku 2005 debutoval románom METRO 2033. V Rusku aj vo svete sa kniha stala bestsellerom, získala cenu na stretnutí autorov sci-fi EuroCon. Na jeho úspech nadviazali aj voľné pokračovania METRO 34 a METRO 35. Autor vydal aj knihu SUMERKI (SÚMRAK), ktorú sám označuje ako mystifikáciu prezlečenú za triler. Napísal poviedky a tiež sci-fi román BUDÚCNOSŤ. Žije v Moskve. Photo: Martin U. K. Lengemann.
Autor v knihe opisuje drsnú a chladnú Moskvu, ktorá sa neštíti ublížiť vlastným obyvateľom svojou odvrátenou stranou kriminality a temnoty plnej drog, násilia a vraždenia. Nevedno či to bolo autorovým zámerom, ale Rusko vyznieva ako nehostinná, odmietavá a veľmi prísna krajina, ktorá si píše vlastné pravidlá a upravuje zákony.
Mladý Iľja sa zapletie do situácie, z ktorej je jediný možný východ a ten smeruje do väzenia. Priatelia, mama, škola – všetko pokračuje vlastným životom, no ten Iľjov na sedem rokov zamrzol. Bola to z Iľjovej strany naivná predstava, že sa po návrate na slobodu a do reality vráti aj do starých koľají. Nik naňho nečakal. Nik jeho príchod neoslavoval. Stratil mnoho. A preto sa pomstil.
Uvažujúc o Iľjových krokoch sa čitateľ čoraz viac ponára do navodenej atmosféry a vedie so sebou dilemu, ktorú autor nenápadne vnucuje. Odsúdiť Iľjove kroky alebo s ním súcitiť? Odpustiť mu hriechy alebo mu odpustiť? Sú činy mladého muža, ktorý svoje najdôležitejšie roky strávil vo väzení medzi tými najposlednejšími zo spoločnosti, odpudivé? Nesie vôbec takýto jedinec za seba zodpovednosť? Má k tomu ešte psychické vybavenie? Morálna dilema a odpoveď nie je tak jednoznačná, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať.
Autor veľmi dobre píše sci-fi príbehy, v ktorých vymýšľa nereálnu realitu, vytvára nehostinné prostredie podzemia, fantáziou prepletá dejové línie a splieta sieť charakterov postáv. Zdá sa však, že tento štýl, do ktorého sa pustil a napísal TEXT, má ešte ďaleho od kvalitného trileru. Miestami sa javí, že si štýly dokonca zamieňa. Dej sa príliš odohráva v hlave hlavného protagonistu Iľju, ktorý sa vydáva za iného človeka, ktorému na pár dní ukradol identitu. Fantazmagórie, do ktorých autor zaťahuje čitateľa prostredníctvom Iľjovho vyčíňania, sú miestami až príliš pritiahnuté za vlasy a vyznievajú priam nereálne. Napätie, ktoré sa snaží Dmitry Glukhovsky navodiť, je len slabým odvarom a inklinuje skôr ku averzii. Zdĺhavé vnútorné monológy hlavného protagonistu či jeho nepredvídateľné chaotické správanie miestami priam iritujú.
Autor má v danom žánri čo doháňať, je potrebné dejové línie viac prehĺbiť, prekopať základy hlavnej témy a pohrať sa s charaktermi postáv, ktoré v deji TEXTU vyznievajú jedine negativisiticky. Sú autori, napríklad takí severania, ktorí opisujú vlastnú krajinu a ich hlavné či vedľajšie mestá ako kriminálne stoky, no i napriek tomu – alebo vďaka ich majstrovskému písaniu – sa čitateľ túži do danej krajiny pozrieť, dokonca chce putovať po krokoch vraha. Tomuto ruskému autorovi sa to žiaľ nepodarilo a od vlastnej krajiny sa mu skôr podarilo čitateľov odradiť, ako prilákať. A možno to bol zámer. O Rusku je známe, že sa snaží dištancovať od zvyšku sveta.
Príbeh Iľju, ktorý nerozvážne zničil nejeden život, stal sa na pár dní niekým iným prostredníctvom jeho smartfónu a nakoniec sám neskončil najlepšie bolo každopádne niečo, čo tu ešte nebolo. Hlavný protagonista je štylizovaný do postavy vraha, ktorý však nie je chladnokrvný či zákerný, skôr naopak. Vrie v ňom horúca krv a túži po jedinom – po láske. Spojiť tieto vlastnosti do napínavého ruského trileru bolo odvážne. Je pravda, že sú takí čitatelia, ktorých tento štýl osloví a knihe dajú vysoké hodnotenie. To je na svete kníh najkrajšie, tá rôznorodosť, pri ktorej si každý jeden milovník kníh môže prísť na svoje a vychutnať si písmenka do poslednej bodky. Idem sa do takej ďalšej knihy pustiť aj ja. Už sa teším!
“Mladý pán!”
Okamžite poslušne zastal. Ako ho spoznali? Podľa farby pokožky? Podľa zhrbenej chrbtice? Podľa sklonenej hlavy? Sú ako psy, ktoré zacítia zviera?
“Poďte sem. Doklady.”
Podal im občiansky preukaz. Nalistovali miesto trvalého pobytu, zacmukali.
“Odkiaľ sa vraciate?”
Zaklame alebo povie pravdu? Možno to nebudú kontrolovať. Bol… Bol kdesi. Oddychovať. U babky. Na služobnej ceste. Ako by zistili, že nehovorí pravdu?
“Z výkonu. Trestu.”
“Potvrdenie o prepustení.”
Odrazu sa s ním bavili celkom iným tónom. Panským.
Podal im potvrdenie. Poručík sa s ním otočil, čosi zamrmlal do vysielačky a vypočul si, čo mu odmrmlali späť. Oľja stál mlčky, nehádal sa. Všetko mal v poriadku. Trest si odkrútil od prvého do posledného dňa. Na podmienku ho prepustiť odmietli.
“Prevychovalo vás to, Iľja Ľvovič?” poručím sa k nemu napokon obrátil, ale potvrdenie mu nevrátil a z nejakého dôvodu ho preložil napoly.
Moskva mizla v diaľke za jeho chrbtom, zmenšovala sa, nebo nad ňou strácalo hĺbku a skrúcalo sa. Hukot ľudí a rev automobilov postupne stíchli. Moskvu vytlačilo poručíkovo brucho, jeho fľakatý hrudník, jeho ksicht. Iľja vedel, že mu nič neurobí. Stačilo ho len nechať, nech má pocit moci. Potom ho to prejde a Iľja bude môcť ísť ďalej. Toto bol skutočný dôvod, prečo tu ten poručík stál, prečo sa dal k policajtom.
“Presne tak, pán poručík.”
Dmitry Glukhovsky – Text. Photo: Martina Kušnieriková
The cover image by Martina Kušnieriková.
