Carl-Johan Forssén Ehrlin – Sloníča, ktoré chce zaspať

by Martinka Kušnieriková · Published February 1, 2017 · Updated February 1, 2017

Carl-Johan Forssén Ehrlin – Sloníča, ktoré chce zaspať

Overený spôsob, ako uspať deti.

Sloníča, ktoré chce zaspať, je ďalšou knižkou zo série rozprávkovej uspávanky. Predchodcom je Zajko, ktorý chce zaspať.

Carl-Johan Forssén Ehrlin - Sloníča, ktoré chce zaspať

Carl-Johan Forssén Ehrlin je vo svojej oblasti priekopník. Jeho prvotina Zajko, ktorý chce zaspať sa stala celosvetovým fenoménom. Bola to prvá kniha, ktorú si autor vydal vo vlastnom náklade, a napriek tomu sa stala najpredávanejším titulom na Amazone. V súčasnosti je príbeh preložený do 43 jazykov. Autor je bakalárom psychológie, pôsobí ako lektor pre komunikáciu, v súčasnosti sa venuje predovšetkým písaniu. Publikuje motivačné knihy pre deti, ale aj knihy v oblasti manažmentu a osobného rozvoja.

Ide o krátky rozprávkový príbeh sloníka putujúceho cez zázračný les, kde stretáva rôznych zvieracích priateľov, a na konci ktorého ospalo zaspí.

Verím, že autor mienil s touto knižkou dosiahnuť žiadaný účinok – a to spánok u detí. Neviem si pomôcť, ale rada by som si prečítala knižku v originálnom švédskom jazyku, nakoľko som pri čítaní slovenského prekladu nadobudla dojem, že čítam veľmi umelo vystavaný, strohý a neucelený text. Aby ste rozumeli, kniha je písaná veľmi špecificky, kde sa autor snaží navodiť spánok použitím rôznych formuliek, ako napríklad: “Som taká strašne ospalá, už sa neviem dočkať, ako si ľahnem do postieľky a zaspím tvrdým a hlbokým spánkom a budem spať až do východu slnka.” Niektoré slová a slovné spojenia sú v knihe vyznačené hrubým písmom, pretože na ne treba pri čítaní klásť dôraz. Verím, že to funguje, pretože to je akýsi spôsob vsugerovania si pocitu ospalosti opakovaním formuliek o zaspatí. Avšak, v príbehu vidím veľké medzery. Hrubo vyznačené formulky sa neustále opakujú, takmer pri čítaní až vyrušujú a tým pádom padá do úzadia samotný príbeh o sloníkovi. Dieťa nepočúva príbeh, na ktorý sa teší, ale len neustále sa opakujúce formulky, ako má hneď a rýchlo zaspať.

Príbehu chýba duša

Príbehu chýba duša, ktorú každá rozprávka potrebuje. Tobôž pri deťoch, ktoré sú veľmi vnímavé! Viem si predstaviť akékoľvek dieťa, ktoré pri počúvaní rozprávky bude klásť množstvo otázok, ktoré napadli aj mne počas čítania: prečo na začiatku príbehu mama slonica posiela svoje sloníča od seba preč? (jedna z nich). Do zázračného lesa, kde ma neskutočne otravoval ten dookola opakujúci sa dôraz na spanie. Sloník v zásade nezažil žiadne dobrodružstvo, príbeh, len počas svojej púte lesom stretával zvieratká, ktoré chceli iba spať.

Najskôr som si príbeh prečítala sama pre seba a našla som tam – na tých pár stranách – rušivé momenty. Môjmu dieťaťu som už knižku “čítala” iba z ilustrácii. Príbeh som fabulovala s použitím vlastnej fantázie. A napomáhala som si formulkami navodzujúcimi spánok, ale nie v tak rušivom množstve. Dieťa som zaujala, fungovalo to. Knižka predstavovala akýsi scenár, ktorého som sa pridŕžala.

Okrem iného mi nedá nenapísať, že samotný priebeh deja, a to putovanie sloníka lesom, kde na jeho konci čaká čistina, za ktorou sa rozprestiera pláž, mi príde nelogická. Neviem si akosi spojiť predstavu lesa s plážou. Je to, ale, veľmi subjektívny názor.

Chcem ešte opomenúť slovenský preklad, pri ktorom som nadobudla dojem, že dámy (nakoľko za preklad aj redigovanie zodpovedali ženy), nemajú deti. Použitie niektorých slovenských slov by som nahradila ekvivalentom. Netvrdím, že je potrebné používať iba expresívne zdrobneniny či zjemňujúce slová. Nebolo by však na škodu jazyk viac prispôsobiť detskému čitateľovi, či poslucháčovi.

Na druhej strane je kniha veľmi pekne ilustrovaná. Ilustrácie nie sú rušivé, spĺňajú svoj účel a navodzujú príjemnú atmosféru.

Knižka neurobí zázrak, rodič áno!

Od príbehu teda nečakajte zázraky, o tom táto knižka nie je. Vo všeobecnosti však platí, že zázrak vie urobiť samotný rodič, ktorý venuje svojmu dieťaťu čas. Pri čítaní, či už tohto alebo iného príbehu, je dôležité, aby rodič svoje dieťa pozoroval, snažil sa on sám navodiť atmosféru, ktorá predchádza spánku. Naladil sa pozitívne, venoval potrebný čas na uspatie dieťaťa. Ak na dieťa budete tlačiť, prečíta Vás a nezaspí. Deti sú veľmi vnímavé. Možno si mnohokrát len vyžadujú viac pozornosti, pretože sa cítia osamelo.

V tomto prípade by som dodala môj osobný názor – och, keby neexistovali televízory – mali by sme na seba viac času [preto doma nemáme televízor].

Čo táto kniha prináša do domácnosti, v ktorej je dieťa? V prvom rade čas na dieťa. Ochota sadnúť si s dieťaťom do postele, venovať mu svoju energiu, rozprávať mu príbeh a je jedno aký, dieťa vníma viac váš hlas, vaše teplo, objatie, pokoj. Investujme energiu a čas do svojich detí, vychovávame predsa budúcu generáciu. Môžu to byť sebavedomí, silní, dôslední, cieľavedomí ľudia, ktorí nikdy nebudú mať pocit, že sa im ich rodičia nevenovali. Áno dá sa to! Je to v našom vnútri, akákoľvek únava môže byť premenená na energiu, keď chceme. Je to na nás. A nezabúdajme ani na to, že naše deti, sú našim zrkadlom.