Bernard Minier – Kruh

Bernard Minier. Photo: from Twitter

V hlavnej úlohe je opäť kriminálny vyšetrovateľ Martin Servaz. Ten bol súčasťou vysoko sledovaného prípadu o sériovom vrahovi Julianovi Hirtmannovi, ktorý v závere prvej časti Mráz, ušiel z psychiatrickej liečebne. Dnes je to 18 mesiacov čo o nebezpečnom vrahovi nik nič nepočul, nik ho nevidel, nezahliadol… Alebo?

Kriminálny vyšetrovateľ je spoločne so svojim tímom povolaný do pyrenejského mestečka Marsac k zvlášť brutálnemu činu – zavraždenej pedagogičke. Zhodou okolností sa prípad začne odvíjať od Servazovej minulosti – bývalá univerzita, bývalí spolužiaci, bývalí priatelia, bývalá láska, staré rany. Vyšetrovateľ nevoľky načrie do hlbokej studne svojej bolesti. Navyše, akási zvláštna sila umocňuje pocit, že podpis vraha už kedysi videl. Indikácie, postupne vynárajúce sa počas vyšetrovania, ukazujú jedným smerom. Je možné, aby sa sériový vrah opäť ukázal na scéne? Tu a teraz?

Mala pocit, že ju opustili všetky sily, že jej ich niekto úplne vysal z tela. Bola si istá, že on zaplnil tento prekliaty les množstvom ďalších pascí, čím ďalej tým príšernejšími. Ona bola len krysa chytená v bludisku. Jeho vec, jeho hračka… Bol tu, niekde blízko… Cítila, ako pod ňou klesli vlastné nohy a stratila vedomie.

Autor píše strhujúco, neodradil ma ani počet strán – práve naopak, pokojne by ich mohlo byť tisíc, obracala by som stránku za stránkou, hltajúc každé ďalšie písmeno. Je neuveriteľné, ako vás príbeh pohltí, ako vás autor spúta podozrením, navodí atmosféru pochybnosti a pravdou vás odrovná. Pretože všetko, čo sa v príbehu deje je nepredvídateľné. Čitateľ nemá šajnu čo je KRUH – okolnosti vás zaskočia a zároveň všetko do seba pekne zapadne. Potajme celý čas dúfate, že sa objaví Hirtmann a stretne sa Martinom Servazom, nabádate vraha, aby sa priznal, zároveň dúfate, že ho prepustia na slobodu, pretože dôkazy nemusia ukazovať pravdu.

Celý čas počas čítania som si absolútne užívala ten pocit, ktorým ma Bernard Minier opantal, ako ma nenútene presvedčil, nech verím niečomu čo zdanlivo evokuje pravdu. A mýlila som sa…

Príbeh je rozdelený na viacero rovín, kde v popredí sa odohráva vyšetrovanie vraždy mladej a krásnej pedagogičky, paralelná rovina je odtajňovanie Servazovej minulosti. Štyrikrát počas čítania sa dostanete k časti výpovede ženy, ktorá je veľmi zúfalá, jej strach preciťujete s ňou – tá brutálna, vulgárna intimita vám naháňa hrôzu… a tušiť síce začnete, ale bohužiaľ neskoro. A tá neustála, nepriama prítomnosť sérioveho vraha je výborne spracovaná – rovina, ktorá neustále vystupuje do popredia.

Hlavní protagonisti sú spracovaní dôsledne, postavy k sebe pasujú, ich roly sú zahrané výborne. Autor zbytočne nešpekuluje, neopisuje, hrá sa s vami, to áno, a robí to vynikajúco a chutne 😀

Servaz cítil ako mu pulzuje krčná tepna. Dôkladne prešiel svetlom baterky po zemi a potom pozdĺž steny zamieril smerom k vani. Nebolo to jednoduché. Všade ležali flakóny a sviečky, stál tam nízky nábytok, dekoračné misky, stojan na uteráky a zrkadlo. Okolo vane videli dvojité závesy, teraz naplno odtiahnuté. Servaz videl, ako sa v smaltovanej vane ligoce voda. A zbadal tieň.

Niečo ležalo na dne… Niečo, alebo skôr niekto. Išlo o starú bielu liatinovú vaňu, stojacu na štyroch nohách. Merala skoro dva metre a bola hlboká. Bola tak hlboká, že Servaz musel urobiť ešte jeden krok, aby dohliadol až na dno.

Urobil ďalší krok. A potom cukol.

Ležala tam a pozerala sa na neho modrými očami, akoby na neho čakala. Mala otvorené ústa, akoby chcela niečo povedať. Ale to samozrejme nemohla, pretože ten pohľad bol mŕtvy. Neostal v nej ani kúsok života.

Bernard Minier – Kruh. Photo: Martina Kušnieriková

The cover photo by Martina Kušnieriková.