Angela Marsonsová – Diabolské hry
Čím väčšie zlo, tým bezcitnejšia hra.
Angela Marsonsová je britská autorka. Narodila sa v priemyselnej oblasti Black Country v strednom Anglicku. Literárnu dráhu začala písaním poviedok. Napísala a vlastným nákladom vydala dva spoločenské romány (My Name Is, The Middle Child), potom sa začala venovať kriminálnemu žánru. Photo is from Express & Star.
Angela Marsonsová predstavuje ďalšie pokračovanie série s kriminálnou vyšetrovateľkou Kim Stonovou s názvom Diabolské hry. Autorkiným cieľom je predstaviť podstatu skutočného psychopata, v tomto prípade psychiatričku Alexandru Thornovú. Je znepokojujúce, že takíto chorí ľudia, ľudia, ktorí nemajú žiadne svedomie, výčitky, necítia súcit či ľútosť, žijú medzi nami. A je ich mnoho. Približne 5% populácie. To znamená, že je veľká pravdepodobnosť, že psychopat žije aj vo vašej blízkosti. Navyše väčšinou obsadzujú v spoločnosti vysoké vedúce pozície, a teda sú to riaditelia podnikov, tiež inklinujú k právu, zdravotníctvu, psychológii, figurujú vo vláde. A je veľmi náročné ich odhaliť. Sú veľmi inteligentní a prefíkaní, výborne napodobňujú ľudské emócie, majú tendenciu absolvovať kvalitné vzdelanie a disponujú stálym zamestnaním. V zásade nijako nevybočujú z priemeru ľudského správania – respektíve, naučili sa nevybočovať z bežného správania. Až na fakt, že dokážu byť veľmi nebezpeční.
Prípad Alexandry Thornovej je situovaný do britského Black Country, kde táto veľmi uznávaná doktorka lieči pacientov, dobrovoľne sa angažuje v spolku pre nápravu zločincov a v spoločenskom rebríčku je vysoko. Kriminálna vyšetrovateľka Kim Stonová má tú česť stretnúť sa s touto osobou a čeliť jej pokusom. Kim je tak vystavená psychopatickému doktorkinmu správaniu, je nútená nahliadnuť do svojej minulosti a nielen to. Prípady, v ktorých doktorka figuruje sú nepriamo prepojené na zločiny. Nebolo by na tom nič nezvyčajné, so zločincami sa predsa stretáva, sú k nej prideľovaní úradmi. Na všetkých tých okolnostiach je však niečo podozrivé. A tu nastupuje tvrdohlavá húževnatosť hlavnej hrdinky, s ktorou sme sa mohli stretnúť už pri prvom prípade Kim Stonovej.
Angela Marsonsová – Diabolské hry. Photo: Martina Kušnieriková
Autorka sama v úvode píše, ako ku knihe pristupovala. Jej cieľom bolo vykresliť povahu psychopata a možno tak upozorniť spoločnosť na reálny výskyt týchto jedincov v našej spoločnosti. Pri faktografickom výskume jej však akoby unikal prvotný zámer autora, ktorý by mal byť podľa mňa prioritou, a teda zaujať čitateľa, a to akýmkoľvek prekvapujúcim príbehom. Autorka sa vložila do roly vedca, ktorý chce čitateľom opísať, ako funguje myseľ a správanie psychopata. Do knihy vložila pasáž, kde iný doktor opisuje správanie psychopatov. Všetko čo pri postave Alexandry Thornovej napísala pripomína prípadovú štúdiu s tým rozdielom, že je písaná pre laikov. Čitateľ tak poľahky nadobudne pocit, že číta vymyslený, umelo vykonštruovaný príbeh, s poriadnou dávkou fantázie, a to nielen pri postave Alexandry, ale aj pri postave Kim.
Bola kniha dobrá? Mala som dojem, akoby sa autorka jedného rána zobudila a nadobudla dojem, že chce napísať knihu o psychopatovi. Začala si o týchto indivíduách niečo študovať a zisťovať a to rovno pretavovala do písmen v knihe. Tak akosi kostrbato. Upäto. Násilne. Jednoducho som po celý čas čítania vnímala, ako sa autorka snaží učiť ma o nebezpečenstve, ktoré populácii hrozí zo strany psychicky narušených ľudí. Slabé, povedala by som. A ten názov knihy? Nekorešponduje mi z obsahom. Diabolské veru tie hry neboli.
Kim iba kývla hlavou. “Všetci odstúpte.”
Dve ťuknutia a okno bolo rozmlátené. Sedadlo šoféra zasypali krištáľové črepiny.
Hammond strčil dovnútra ruku a otvoril dvere.
Strhol obal z riadiacej tyče, za pár sekúnd prepojil drôtiky a prebral auto k životu. Pozrel sa na Kim. Prikývla, a tak stlačil tlačidlo.
Kapota kufra sa otvorila.
Kim hľadela do očí vystrašeného malého dievčatka. Jeho telíčko sa chvelo od strachu, schúlené na špinavom dne kufra.
Kim si zhlboka vydýchla. Malá bola vystrašená, ale živá.
To nebolo až také zlé.
The cover photo by Martina Kušnieriková
