Ane Riel – Živica

by Martinka Kušnieriková · Published June 23, 2017 · Updated June 29, 2017

Strach je mocným nepriateľom človeka.

O tomto románe by sa malo hovoriť. Zaslúži si väčšiu pozornosť čitateľov. Zaslúži si titul kniha roka! Nie je to typická detektívka, nie je vyšetrovaný žiaden zločin. V tomto prípade ide o úple iný pohľad do duše chorého človeka. Temný príbeh je o zvláštnej rodine žijúcej na malom, izolovanom ostrove, dosť ďaleko od mestského ruchu na pevnine. Rodine, trom generáciám rodiny Haarderovcov, sa dejú veci, ktoré pripadajú normálne iba im. Zahrabaní v chaose, tak ich vníma okolie. Oni sa však vnímajú inak.

Ane Riel (1971) je dcérou právnika a autorky detských kníh. Po ukončení štúdia začala študovať dejiny umenia, a hoci univerzitu nedokončila, štúdium ju inšpirovalo k napísaniu orvej knihy – o umení. Nasledovalo niekoľko románov pre deti, na ktorých sa podieľala ako ilustrátorka jej mama a v roku 2014 napísala svoju prvú knihu pre dospelých – Mäsiar z Liseleje. Sama ju nepovažovala za kriminálny román, ako taký však získal cenu za najlepší dánsky kriminálny debut. O dva roky neskôr sa čosi podobné stalo s nasledujúcim románom Živica, za ktorý jej udelili najprestížnejšie škandinávske ocenenie za kriminálnu literatúru Sklený kľúč. Ane Riel žije s manželom, populárnym jazzovým hudobníkom Alexom Rielom, v Liseleje neďaleko Kodane. Photo by Alex Nyborg Madsen.

Žili sme na Hlave, maličkom ostrove ležiacom pred veľkým ostrovom. Žili sme tu len my a vystačili sme si.

Hlavu spája s hlavným ostrovom tenká šija, volajú ju Krk. S vnímaním času mi to veľmi nejde, ale otec hovorieva, že od nášho domu to cez Krk k najbližšej usadlosti trvá necelú polhodinu rezkým krokom. O pätnásť minút viac zaberie cesta do najväčšieho mesta na ostrove. Považovala som Korsted za obrovské mesto, no stará mama mi vysvetlila, že je maličké v porovnaní s mestami na pevnine. Pomyslenie na to množstvo ľudí ma vydesilo. Cudzích ľudí som sa bála. Človek nikdy nevie, vravieval otec. Netreba sa dať oklamať tým, že sa usmievajú.

Dobré na ľuďoch z hlavného ostrova bolo, že mali všetko, čo sme potrebovali, čiže by sme to svojím spôsobom bez nich nezvládli.

Statok stolára Silasa Haardera profituje z výroby drevených výrobkov, od rakiev, po vianočné stromčeky. Na ostrove majú Haarderovci vlastný les, vlastné zvieratá, pestujú si vlastné plodiny. Vzásade nič nepostrádajú. No sú v spojení s hlavným ostrovom ponukou a dopytom drevárskych výrobkov. Manželia Haarderovci vychovávajú svojich dvoch synov najlepšie ako vedia. Otec vedie svojich synov k remeslu od samotného detstva s perspektívou prevzatia rodinného podniku v budúcnosti. Nič zvláštne. Uvažovala som, čo bolo spúšťačom nasledujúcich zvláštnych udalostí. Smrť, zrejme…

Okrem Silasa Haardera a jeho mladšieho syna nik nevedel, že rakvy predtým, ako ich odovzdali objednávateľovi, vyskúšali. Keď rakvu dokončili, vykradli sa obaja do dielne, zatiaľ čo Else Haarderová a Mogens tvrdo spali. Potom si ľahli do rakvy, Silas ako prvý. Jensa si položil na brucho a obklopila ich tma a vôňa čerstvého dreva.

Bolo to to najkrajšie, na čo si Jens spomínal, vtedy sa cítil vo svojom živote najbezpečnejšie. A aj po mnohých rokoch, keď sa hodiny strávené v rakvách rozpili do nejasných spomienok z detstva, v ňom ten pocit ostal. Tma bola dôverný priateľ. Ľúbostné objatie.

Román je zaujímavý nielen svojim veľmi pekným jazykom, kvalitným prekladom s veľmi vhodne zvolenými slovnými spojeniami a vetnými konštrukciami, ale aj formou. Rozdelený na kapitoly s výstižnými názvami – V deň, keď sa to stalo. Muž na Hlave. S vsadenými pasážami, písanými kurzívou, vo forme listov od mamy svojej dcére. Hlavný rozprávač objasňuje udalosti z viacerých uhlov, aby čitateľ pochopil zúčastnených protagonistov a vlieva tak svetlo do temných udalostí. Sekundárnym rozprávačom je malá Liv, ešte iba dievčatko, dcéra Jensa Haardera – citlivého a vnímavého muža, ktorý opakovane prichádza o to, čo vo svojom živote považuje za najdôležitejšie.

“Mama ma naučila čítať a písať,” povedala som. “A otec ma učí vyrábať veci z iných vecí a pracovať na sústruhu a odlievať rybárske závažia a zaobchádzať s plničkou klobások a stavať pasce a sťahovať kožu zo zajaca. A keď zajac umiera, tak ho to nebolí, lebo je vtedy tma. A viem sa hrať aj tú hru, pri ktorej sa ľuďom berú veci tak, aby si to nevšimli. A navyše mám dýku a s ňou sa hrám tiež.”

Neviem či je pochopiteľné, prečo Jens Haarder konal ako konal. Viem, ale, že duša človeka dokáže potemnieť natoľko, že nie je schopná mozgu vysielať rozumné impulzy. Alebo naopak? Istým spôsobom ho chápem. Zhromažďoval okolo seba veci, pretože chcel vyplniť prázdno v sebe. Pre ostatných nepotrebný odpad, pre Jensa dôležitá súčasť života. Dokázal tými haraburdami pokryťsvoje prázdne vnútro? Neviem. Nikdy nič priamo neprejavil. Čo viem je, že miloval. Veľmi. Svoju rodinu. Otca, manželku, svoje deti. A to ho stálo zdravie… Je neuveriteľné a veľmi smutné, aká silná dokáže byť paranoja. Čoho všetkého je paranoidný človek schopný.

Dočítala som a onemela som. Ostalo vo mne akési prázdno. Živica je románom o láske, o obrovskej sile rodiny a o obrovskej sile strachu. O krutosti osudu, o krutosti človeka. Verím, že každý z Haarderovcov robil najlepšie, ako vedel.

Kvapka živice. Zdroj: Wikipedia

Román odporúčam do rúk tým, ktorí radi čítajú zaujímavé tituly zanechávajúce hlboké pocity. Nie je to typické krvavé krimi. Nič také. Je to niečo úplne iné. Ponurá atmosféra, pomalý dej, priestor na vlastné temné myšlienky.

Rada čítam knihy, ktoré na mne zanechajú hlboké dojmy. A v tomto prípade som bola dojatá k slzám. Táto kniha si zaslúži pozornosť! Kam až sú schopní zájsť Haarderovci vo svojej chorej mysli si už prečítajte sami.

PS.

Nevedela som, že si to videla, dozvedela som sa to, až keď si mi to povedala. Nemala si to vidieť! Myslím si, že by som mu v tom bola zabránila, ak by som bola vedela, že si tam. Ale potom by to spravil neskôr a muselo sa to spraviť. Bolo to naše jediné východisko.

Mimochodom, vedeli ste, že živica sa v minulých storočiach využívala ako konzervant, alebo prostriedok na zabalzamovanie mŕtveho tela? Mnoho živých tvorov navždy ostalo uväznených v živici, keď sa nechtiac chytili na jej lepkavú hmotu, či ich zasiahla jej kvapka. Kedysi sme verili, že strom krváca, keď z neho vyteká živica. Vonia, chutí – naši starí rodičia ju kedysi žuvali ako žuvačku; a po stvrdnutí živice vzniká nádherný kameň jantár – dar slnka.